
Tak rýchlo ako prišla jeseň, prišla aj zima. Hrad začínal mať vianočnú náladu. Rozľahlé pozemky spolu s lesom privalilo niekoľko centimetrov snehu a aj teplomer ukazoval o pár stupienkov menej ako predtým. Jediní však, kto si toho snehu mohli užívať boli profesori, pretože študenti boli zavalení učením až po uši. Piataci sa pripravovali na NKÚ, siedmaci na MLOKa.
V posledných dňoch aj pošty na raňajky dochádzalo viac. Študenti písali domov a rodičia im, či majú zostať v Rokforte. Jane svoj list však nedostávala. To už sú 2 mesiace, čo o svojej mame vobec nič nepočula a mala poriadny strach. To nie je možné a muselo sa jej určite niečo stať!

Za dva mesaice sa Jane zmenil život, ako nikdy predtým. Po tej aférke s dievčatami sa s nimi moc nebavila. Mala ich rada a aj oni ju, ale cítila, že niečo pred ňou skrývajú. Priateľstvo s Remom a Jamesom však rozstalo rovnaké. Bola vďačná hlavne za Rema. To, čo sa medzi nimi stalo. Potom však aj on priznal, že to bolo iba nejaké pobláznenie a nič viac, tak sa zase veselo smiali a bláznili. K nim sa pridal aj James.
Vzťah medzi ním a Lily sa vyvíjal pomaly. Aspoň Jane si to myslela. Lily už dávno prestala cítiť hnev a on prestal chodiť s dievčatami len preto, aby nežná rusovláska žiarlila. Na chodbách sa milo zdravievali, to však bolo všetko. James už ju nepozýval na rande a Lily sa neodvážila urobiť prvý krok.
Priateľstvo medzi ňou a Blackom však zmzrlo. To, čo sa medzi nimi stalo Jane považovala za slabosť v tú chvíľu, nič prevratné. On však často býval zamyslený. Počal osláv alebo svojho voľna sa do chrabromilskej kľubovne vracal v dosť opitom stave a ak ho doteraz škola nezaujímala, tak teraz vynechával aj hodiny. Jeho iskra v oku pohasla a nikto nevedel prečo. Jane tušila, ale nevedela, či to je tým. Keď sa ho spýtala, čo sa deje, vačšinou len niečo zamumlal a odišiel.
Medzi ňou a Petersonom sa to však vyvíjalo sľubne. Spolu sa učievali v knižnici a trávili spolu každú voľnú chvíľu. Nezdalo sa jej, že by bol sukničkár, ako jej Záškodníci hovorili. Poznali sa už nejaký ten mesiac a za ten čas ho s inou nevidela. Milovala každú chvíľku s ním. Pri ňom mala pocit, že jej rozumie všetko, čo hovorí. Nebol to jeden z tých chlapcov, čo ju počúvajú jedným uchom dnu a druhým von. On ju počúval naozaj. Mala ho viac ako rada. Ten cit v sebe našla už dávno. Nevedela, či je to však obojstranné, pretože nikdy jej nepovedal, že ju má rád inak ako kamarátku. Každý dotyk, objatie, pohľadenie, pusa na tvár. Všetko to bolo z dobrého priateľstva a to bolo to, čo ju znepokojovalo. Bol jej však vždy nablízku, a tak vedela, že sa nemá čoho báť.
Aj teraz boli práve raňajky. Študenti čakali na svoju poštu, ako každý iný deň. Jane sa pozerala smerom, odkiaľ vždy prilietajú do siene a nevedela sa dočkať, č uvidí aj sovu jej mamy. Už nevedela, čo si má myslieť.
"Ak teraz mi nepríde od mamy list, pojdem za Dumbledorom," povedala smutným hlasom. Remus ju pohladil po ruke.
"Neboj, bude to dobré. Určite sa všetko vysvetlí. Profesor ti pomože."
"A keď sa by si mala zostať tu cez sviatky, tak si pozvaná k nám," zazubil sa James.
"Ako to?" nechápala Jane.
"No, dovolil som si napísať rodičom, že možno nebudeš mať cez Vianoce kde byť. Oni
súhlasili, že tam možeš byť s nami. Budem tam ja, Sirius a po Vianociach príde aj Remus. Peter povedal, že nemože."
"Neviem, asi by som nemala.."
"Prečo?" zapojil sa do rozhovoru Sirius a pozrel sa na ňu.
"Nezdá sa mi to ako dobrý nápad," vysvetlila.
"Mne sa to však javí ako výborný nápad! Užijeme si veľa zábavy! Také sviatky ako zažiješ s nami si ešte nezažila!" jásal James tak hlasno, že sa po ňom niektorí začali obzerať.
"Možno sa mi ozve ešte mama."
"Veď jasné," povedal nabručane Potter. V tom do siene vletelo množstvo sov. Jane sa snažila v tom húfe hľadať tú ich. Veľmi sa potešila, keď tam bola. Elegantne pristála pred ňou a natrčila nožku. Jane odviazala z jej nožičky list. Potom vytiahla z vrecka malý keksík a dala jej ho do zobáka. Sova spokojne zahúkala a odletela preč.
"Tak čo ti píše?" spýtal sa Remus.
Jane ponorila svoje oči do veľmi krátkeho listu.
Milá Jane,
prepáč, že som sa ti neozývala, ale situácia mi to nedovolovaľa. Neboj sa, som v poriadku. Lepšie však bude, ak zostaneš cez sviatky tam kde si. Omlúvam sa. Želám pekný deň.
prepáč, že som sa ti neozývala, ale situácia mi to nedovolovaľa. Neboj sa, som v poriadku. Lepšie však bude, ak zostaneš cez sviatky tam kde si. Omlúvam sa. Želám pekný deň.
Mama
"To je naozaj ten najstručnejší list, aký som od nej dostala," povedala a podala ho Jamesovi a Removi, aby si ho prečítali.
"Takže pojdeš ku mne?" spýtal sa s malou nádejou v očiach.
"Teraz neviem, čo mám spraviť. Asi by som mala ísť domov a pozrieť sa, či je naozaj v poriadku."
"A vieš vobec, či je doma?" spýtal sa Remus.
"Neviem, ale z toho listu som.. nervózna. Aká situácia jej to nedovolovala?"
"Neboj sa, tvoja mama je dospelá. Vie sa o seba postarať."
"Ale je mukel. Nevie čarovať ako my. Ak.. ak by proti nej niekto namieril prútik... nebude sa mocť brániť!"
"Nemysli hneď na to najhoršie! Namiesto toho by si sa mala ísť už aj baliť!" zaškeril sa chlapec s orieškovo hnedými očami.
"Dokedy to budeš skúšať?"
"Dokedy nepovieš áno."
"Poviem ti to večer, dobre? Teraz sa pojdem prejsť a do knižnice pre jednu knihu, inak sa unudím," usmiala sa. Rozlúčila sa a vyšla z Veľkej siene.
Nechápala prečo je mama taká tajnostkárska. Keby to nebolo vážne, napísala by jej, čo sa deje. Nevyrieši však nič. Mali pravdu, nemože ísť za ňou, pokiaľ isto nie je, či je doma. Asi naozaj bude najlepšie, ak pojde k Jamesovi. Vianoce tráviť sama v Rokforte, to nie je dobrá výhliadka. Aj keď je tu krásne, isto by jej bolo smutno, pretože by tu nebol ani Sam. Ten ide s rodinou na hory. Hovoril jej o tom mesiac s veľkým nadšením. Veľmi sa teší. Hovoril, že keby mohol, šla by s nimi, ale že príde jeho sestra z ameriky a tak chce byť rodina sama. To aj chápe. Ak má priznať, necítila by sa tam dobre medzi nimi. Zo Samovho vystupovania si všimla, že pochádza z bohatej rodiny. Tie jeho sposoby a vychovanie....
A u Potterovcov to nemusí byť vobec zlé. Čo počula od Záškodníkov, jeho rodičia sú veľmi milí. James je jedináčik, takže budú radi, že sa tam ukáže nejaké dievča po dlhom čase a pomože im s tými chuligánmi, aj keď sa Sirius v poslednej dobe ukľudnil. Sirius. Na toho myslela v poslednej dobe často. Jeho zmena bola výrazná a všimla si ju vačšina hradu. Ako sa z veselého chlapca može stať utiahnutý študent? Dokonca ho nedávno videla s knihou v ruke! Nevedela, či ju má len na podopretie hlavy, alebo aj došiel na sposob, k čomu sa používa, to je už nepodstatné. Zvláštne bolo to, že ju už mal a aj to bolo dosť čudné.
Počula za sebou niekoho utekať. Otočila sa zo zvedavosti. Bol to Sirius. Aká náhoda, keď na neho práve myslela.
Počula za sebou niekoho utekať. Otočila sa zo zvedavosti. Bol to Sirius. Aká náhoda, keď na neho práve myslela.
"Díky, že si počkala," usmial sa jej obľúbeným úsmevom, ktor sa však hneď rýchlo stratil.
"Potrebuješ niečo odo mňa?"
"Chcem ťa požiadať, aby si k Potterovcom šla. Može tam byť zábava a bol by som rád, keby si sviatky strávila s nami, keď to máš také aké máš."
"Neviem, uvažujem, že áno. Ale zvažujem aj možnosť zostať tu. Hrad mať sama pre seba, to sa tak často nestáva," pousmiala sa. Sirius sa musel zasmiať nad jej zamysleným výrazom. Jane bola rada, že sa usmial.
"To áno, ale pečené koláčiky pani Potterovej sú na nezaplatenie. To ti stojí za to."
"Sirius, povedz mi pravdu. Pochopím, prečo ma tam chce Remus a James. Ale prečo ty? Priznaj si, že sme sa od tej udalosti moc nerozprávali."
"Bola to moja chyba."
"Spoločná."
"Nie moja, mal som sa ovládnuť aspoň ja."
"Ale ani sa nič nestalo, keď sa to tak vezme."
"Máš pravdu, nič sa nestalo," zamumlal.
"Tak?"
"Čo?" nepochopil Sirius.
"Prečo chceš, aby som tam šla."
"Chcem byť s tebou," povedal a pristúpil k nej bližšie. Usmial sa na ňu a pohladil ju po tvári. Jane chytila jeho ruku a dala mu ju k telu. Sirius pochopil a ustúpil od nej o krok.
"Prepáč."
"V pohode, Sirius."
"Nie. Myslel som si, že .. to je jedno."
"Nie je to jedno. Radšej však nemysli. Nechcem teraz nikoho. Páči sa mi, keď som sama."
"Ty si si myslela, že s tebou chcem niečo mať?" spýtal sa pohotovo a predsteral pobavenie.
"Prepáč, ale vyzeralo to tak," zasmiala sa Jane a bola rada za vysvetlenú situáciu.
"Nie, tak to určite nebolo myslené. Budem musieť teraz ísť, mám rande," zaklamal. Potom sa len odotil a kráčal preč.
"Tak ahoj!" zakričala za ním ešte, ale Sirius na to nereagoval.
Čím ďalej, tým viac bol divný. Nevdela si to vysvetliť. Pokrčila plecami a pokračovala vo svojej ceste do knižnice. Premýšľala o živote. Koľko maličkostí dokáže všetko zmeniť. Nemohla by povedať, že je šťastnejšia, ale je.. spokojnejšia, ako bola predtým. V škole sa jej začalo naozaj dariť. Chcela by vyštudovať a stať sa aurorom. V poslednej dobe má pocit, že sa jej to aj podarí. V obrane proti čiernej mágii dosahuje najlepšie výsledky a to isté sa dá povedať aj o elixíroch. A Samuel? Ten jej dokáže vyčarovať úsmev na tvári vždy, keď ho uvidí. Aj dnes mali ísť von v čase ich voľna, prejsť sa po pozemkoch. Veľmi sa na to teší. Je teraz asi ako malé dievča pred svojim prvým rande. Dá sa to považovať za prvé rande, ak to tak vníma aj on. Prvý bozk však patril inému chlapcovi. Siriusovi.
V posledných dňoch prečítala už všetky knihy, ktoré mohla a mala pri sebe, tak si šla do knižnice niečo zaujímavé vypožičať. Miluje čítanie kníh v chladnom počasí pri krbe. Výhoda je, že krb má skoro každá čarodejnícka rodina, takže može čítať kdekoľvek.
Samuel jej poradil pár zaujímavých titulov. Mala však pocit, že to bola iba nejaká odborná literatúra o rastlinkách, čo ju moc nebavilo.
Knižnica bola prázdna. Nič nezvyklé. Sem chodievalo už len veľmi málo študentov a ak niektorí sa sem omylom zatútali, tak určite v poobedňajších hodinách do zašitých uličiek na rande a nie hneď po raňajkách, keď ešte veľa obyvateľov tohto hradu spalo alebo šlo von na čerstvý vzduch.
V posledných dňoch prečítala už všetky knihy, ktoré mohla a mala pri sebe, tak si šla do knižnice niečo zaujímavé vypožičať. Miluje čítanie kníh v chladnom počasí pri krbe. Výhoda je, že krb má skoro každá čarodejnícka rodina, takže može čítať kdekoľvek.
Samuel jej poradil pár zaujímavých titulov. Mala však pocit, že to bola iba nejaká odborná literatúra o rastlinkách, čo ju moc nebavilo.
Knižnica bola prázdna. Nič nezvyklé. Sem chodievalo už len veľmi málo študentov a ak niektorí sa sem omylom zatútali, tak určite v poobedňajších hodinách do zašitých uličiek na rande a nie hneď po raňajkách, keď ešte veľa obyvateľov tohto hradu spalo alebo šlo von na čerstvý vzduch.
"Dobrý deň," usmiala sa hneď ako vošla a pozdravila knihovníčku.
"Dobrý deň, slečna Donellyová," pozdravila ju madam Pinceová prísnym pohľadom,"ruky?" spýtala sa. Áno, to bol teraz jej posledný výstrelok, kontrola rúk, či sú čisté. Všimla si totiž, že žiaci používali knihy ako tác pod jedlo a nie na čítanie. Madam Pinceová bola háklivá na ľudí, čo sa nestarali o knihy. Jane sa usmiala a ukázala jej ruky dlaňami nahor. Keď sa pozrela, či sú čisté ukázala svoje zuby a pustila ju ďalej.
"Takže, čo to bude dnes?" spýtala sa sama pre seba a prstom prechádzala po tituloch kníh. Už dlho nečítala niečo o obranných zaklínadlách. Veľmi rada mala literatúru z tejto oblasti. Niečo navyše vedieť, sa vždy zíde. Preto ovládala neverbálne zaklínadla skor, ako jej spolužiaci. Ona sa ich totiž naučila pred niekoľkými rokmi, zatiaľ čo tu sa to učili pred rokom. Aspoň to jej kedysi povedala Lily.
Keď prišla ku knihe Obranné zaklínadlá proti čiernej mágií, tak ju ovládol zvláštny pocit.
Vytiahla knihu z regálu a prešla si k stolíku s lampičkou v zašitom rohu. Zažla si svetielko, položila knihu na malý stolík a sadla si. Úvodná obálka vyzerala dosť.. strašidelne. Bola na nej žena v najhorších mukoch. Bola táto kniha správne založená? Povedala by skor, že patrí do zakázaného oddelenia. Začala si v nej listovať. Bolo v nej veľa zaujímavých kúziel, ktoré ani nepoznala. Ale tie obrázky. Naháňali jej strach. Rozhodla sa, že tú knihu bude študovať osamote a nie tu, kde ju možu všetci vidieť. Schovala ju pod habit a nepozorovane sa prešmykla von.
***
Bolo asi pol druhej, keď sa začala chystať. Obliekla si zelený rolák s bielym svetrom a jej obľpbenými riflami. Na nohy si nazula svoje obľúbené čižmy. Potom si okolo krku omotala čierny šál, na hlavu si dala čiapku a zakončila do dlhým hnedým kabátikom a vyšla z dievčenských spáľní.
"Vau, Jane, kam ideš?" spýtala sa Mary s dievčatami, ktoré sedeli pri krbe.
"Von so Samuelom," odpovedala s úsmevom. Už sa ho nemohla dočkať, tak moc sa na neho
tešila.
"Veľa šťastia, večer nám všetko povieš!" pripomenula jej Lily. Potom sa s nimi rozlúčila a vyšla von.
Na pozemkoch bolo veľmi veľa študentov. Niektorí sa len tak prechádzali, iní sa hrali v snehu. Najma chlapci robili dievčatám zle, ako sa len dalo. Jane si sadla na lavičku a čakala na svojho kamaráta. Dohodli sa, že sa stretnú tu. Na mieste, kde sa stretli prvý krát. Nechápala, ako jej mohol tak učarovať. Keby len mala šancu uňho a nádej, že by s ním mohla byť šťastná. Po ničom inom netúži.
"Ahoj slniečko," pozdravil ju s úsmevom. Prisadol si k nej a pritisol si ju k sebe.
"Ahoj," vydala zo seba a nervózne sa usmiala.
"Sluší ti to."
"Ďakujem."
"Nie je ti zima? Keď tu takto sedíš. Omlúvam sa, že meškám, ale zdržali ma povinnosti."
"To je v poriadku, nie som tu dlho."
"Nepojdeme sa prejsť?" spýtal sa. Jane sa usmiala a prikývla. Samuel ju chytil za ruku a viedol k jazeru. Jane si všímala tie zlostné pohľady ostatných dievčat, ale nechápala prečo. To, čo jej vtedy hovorili kamaráti, bola lož. On zlý človek nemože byť. Jeho výzor, vychovanie, elegancia, múdrosť.
"Nad čím premýšľaš?"
"Nad ničím," začervenala sa.
"To vidím. Prečo sa chováš tak zvláštne posledné dni? Urobil som niečo?" spýtal sa starostlivo.
"Nie, prečo? Nechaj to tak," mávla rukou a začala sa pozerať inam.
"Chcem ti niečo povedať," povedal a otočil si ju k sebe. Jane sa pozerala do jeho krásnych očí a počúvala.
"Už dlho sa mi páčiš a cítim sa v tvojej prítomnosti krásne. Mám pocit, že k tebe cítim niečo viac ako kamarátstvo a chcem sa ťa spýtať, či by si so mnou nechcela chodiť," povedal a očarujúco sa na ňu usmial. Jane šťastne prikývla, postavila sa na špičky a nežne ho pobozkala. Konečne má dovod na svoje šťastie.









Len aby to šťastie nemalo rýchly koniec...