Cítila, ako ju slnečné paprsky šteklia po tvári. Prevalila sa na druhý bok a trochu pootvorila oči a znovu ich zatvorila a hlboko si vydýchla. Potom vyplašene otvorila oči. Prečo bola v izbe sama? Nemohla predsa zaspať. A Ako je možné, že ju dievčatá nezobudili? Rýchlo vstala a pozrela sa na hodinky. No nie, za 5 minút sa začína vyučovanie a ona je ešte tu, v chrabromilskej veži v dievčnských spáľňach.
Rýchlo sa obliekla, vzala všetky učbnice, pergameny, kalamáre a brká. Rýchlo to všetko napratala do tašky a vylietla zo spáľí smerom na hodinu.

Keď vrthla do učebne, hodina prebiehala v plnom prúde. Študenti boli rozdelení do dvojíc a miešali elixíry podľa návodu na tabuli. Zadychčná prešla až ku katedre za profesorom, ktorý si ju ani nevšimol.
"Dobrý deň pán profesor, prepáče, že meškám, ale.." začla hovoriť svoju výhovorku, ktorú si vymyslela za behu na hodinu.
"Slečna Donellyová, ako to, že nie ste pri pánovi Lupinovi ako som vám kázal! Už aj k nemu a pracovať inak to nestihnete," súril ju. To si vobec nevšimol, že tu ani nebola? A prečo k Removi?
Blížila sa k nemu so sklopenou hlavou. Jej pozdrav bol tichý. Prehodila si vlasy cez tvár, aby na neho ani nevidela a ani on na ň a začla si vyťhovaťpomocky na elixíry.
"Slečna Donellyová, ako to, že nie ste pri pánovi Lupinovi ako som vám kázal! Už aj k nemu a pracovať inak to nestihnete," súril ju. To si vobec nevšimol, že tu ani nebola? A prečo k Removi?
Blížila sa k nemu so sklopenou hlavou. Jej pozdrav bol tichý. Prehodila si vlasy cez tvár, aby na neho ani nevidela a ani on na ň a začla si vyťhovaťpomocky na elixíry.
"Ahoj, Jane! Už to bude skoro hotové, zvládol som to aj bez teba," usmial sa na ňu.
"Díky," povedala. Asi by mu mala povedať pravdu, ale nevie ako. Nechce stratiť tak výborného kamaráta, akým bol pre ňu on. To najpaté ticho medzi nimi si všimol aj on.
"Jane, neboj. Pochopil som, že nemáš o mň záujem, keďsi sa mi vyhýbala. Čo sa dá robiť povedal kľudne.
"Je mi to ľúto."
"Nemá prečo byť. Aj som to čakal, je to tak vždy, som zvyknutý," povedal a usmial sa na ňu.
Potom hodil do kotlíka plného modrej tekutiny jednu z posledných prísad. Jane sa na neho zadívala. Dnes vyzeral tak strhane a unavene. Akoby ani nebol rovesník, ale starý čovek. Všimla si privierajúce sa oč, keď nič nerobil. Isto bol unavený. Ale prečo? Bol víkend, mal možnosti oddýchnuť. Keď si Remus všimol jej zamyslený pohľad, odvrátil sa s hlavou. Potom vycítil, nad čím premýšľa.
"Dnes som sa v noci len nevyspal,"odpovedal jednoducho.
"Aha, to mávaš často také noci? Všimla som si, že toto nie je prvý krát."
"Kto by sa pri Jamesovi a Siriusovi aj vyspal, však?" povedal po krátkej chvíľe premýšľania.
"To je pravda, musia príšerne chrápať" zachichotala sa.
"Príšerne je slabé slovo," prikývol so smiechom. Potom ešte niekoľokrát pomiešal elixír.
"Nepotrebuješ niečo pomocť" spýtala sa a vyhrnula si rukávy.
"Netreba, je to hotové," povedal a prelieval do ampulky vzorku elixíru, potom ich naň oboch podpísal a zaniesol profesorovi. Jane medzitým začla upratovaťich pracovný stol. Všimla si, že dievčtá vpredu sa veselo smejú a ju si ani nevšimli! To sú teda kamarátky, keby nebolo Rema, tak by dostala iste trest, keď sa ani neunúvali ju zobudiť.
"A čo budeš robiť dnes večer?" spýtal sa jej Remus.
"Neviem, asi si budem čítať alebo učť sa. Prečo?"
"Iba tak," povedal a premeral si ju pohľdom, keďsi to nevšimla.
"Fajn," odpovedala jednoducho. Potom si položila hlavu na ľvicu a preložila cez tvár vlasy, aby ju nikto nevidel. Zrazu jej došlo nevysvetliteľé smutno. Nebolo to preto, čo dievčtá spravili, ani preto, ako sa zachovala k Removi. Niekoľo dní sa jej neozvala mama. Má o ňu strach. Čo ak sa jej niečo stalo? Čo ak potrebuje pomoc a ona je tu a užíva si študentský život? Namiesto toho by mala byť pri nej, starať sa o ňu a pracovať, aby nemusela toľo ona drieť Knihy sú drahé a všetky jej ich platila ona. A je tam sama, žiadnych priateľov nemajú pri sebe. Všetko museli opustiť a nechať tak. A tu sa musí hrať na šťstné, veselé a hlavne bezstarostné dievča. Je pravda, že s dievčtami sa nemá o čm rozprávať Jediné, o čm sa rozprávajú sú chlapci, móda.. to dávno nie je pre ňu. Musela skoro vyspieť, áno, a ani jej to nevadí. Nemala detstvo, ako si každé dievča želalo, dokonca ani chlapca, s ktorým by sa mohla niekde ukazovať Tí, č o ň mali záujem odohnala. Nebola zrovna najkrásnejšia, to je pravda, ale preč nestretla ešte toho, ktorý by mal o ňu záujem? Skutočý.. a ona by ho mohla opatovať?
Závidela dievčtám, že boli pekné a každý sa po nich obzeral. Keďbola pri nich, mala pocit, že je niečo viac. Že aj ju obdivujú. Ale ona bola len ich kamarátka a bola múdra. Žiadnu inú výnimočú vlastnosť nemala.
Hneď ako zazvonilo, vyšla veľmi rýchlo z učebne. Nikto si nevšimol, že sa vytratila a ona nemala záujem ísťna iné hodiny a tváriťsa veselo, keďjej tak nebolo. Bola vzduch. Tieň ktorý nikto nevidí. Ktorému nikto nevenuje pozornosť Jedinou prioritou bola pre ň mama. Iba jej mama vedela, kto je skutoče ona. Milovala ju. Ale teraz sa jej neozývala. Jane nevedela preč a nemohla sa na nič sústrediť.
Prešmykla sa do knižnice a zaliezla do najtmavšieho kúta, aký tam za celý jej pobyt našla.
Nechcela nikoho vidieť Chcela byť sama. Necítiť bolesť, ktorú niesla v srdci.
Zosunula sa po stene na zem. Objala svoje kolená a položila si na ne hlavu. V očach sa jej objavili slzy. Nevládze už sa tváriť že sa ničnedeje. Nevládze ísťďlej... sama.
"Jane, si v poriadku?" spýtal sa jej chlapčnský hlas. Chvíľ trvalo, než sa zobudila. Musela tu zaspať Koľo bolo vlastne hodín? Pozrela sa na neznámeho, čo ju zobudil.
"Samuel!" pípla radosťu.
"Som rád za tvoje nadšenie," zasmial sa a sadol si k nej. Potom si ju kamarátsky objal.
"Koľko je hodín?" spýtala sa a pretrela si oč.
"Okolo šiestej. Neviem. Všimol som si, že si chýbala. Mali sme maťspolu hodinu a ty si nikde nebola. Potom som ťa nevidel ani na obede, tak som sa šiel po tebe pozreť"
"Ako vieš, že som tu?"
"Toto je moje obľbené miesto."
"Aj moje," povedala potichu a pozrela sa mu do oč.
"Si hladná?" spýtal sa jej nežne.
"Trochu, dnes som ničnejedla."
"Tak poď pojdeme sa najesť tiež by som nieč zjedol," povedal s neodoľteľým úsmevom a pomohol jej vstať Potom bez slova vzal jej tašku, prehodil si ju cez plece a chytil ju za ruku. Jane sa na neho pozrela s neurčtým pohľdom.
"Ako kamarát, neboj sa."
"Ostatní si to ale myslieť nebudú."
"Díky," povedala. Asi by mu mala povedať pravdu, ale nevie ako. Nechce stratiť tak výborného kamaráta, akým bol pre ňu on. To najpaté ticho medzi nimi si všimol aj on.
"Jane, neboj. Pochopil som, že nemáš o mň záujem, keďsi sa mi vyhýbala. Čo sa dá robiť povedal kľudne.
"Je mi to ľúto."
"Nemá prečo byť. Aj som to čakal, je to tak vždy, som zvyknutý," povedal a usmial sa na ňu.
Potom hodil do kotlíka plného modrej tekutiny jednu z posledných prísad. Jane sa na neho zadívala. Dnes vyzeral tak strhane a unavene. Akoby ani nebol rovesník, ale starý čovek. Všimla si privierajúce sa oč, keď nič nerobil. Isto bol unavený. Ale prečo? Bol víkend, mal možnosti oddýchnuť. Keď si Remus všimol jej zamyslený pohľad, odvrátil sa s hlavou. Potom vycítil, nad čím premýšľa.
"Dnes som sa v noci len nevyspal,"odpovedal jednoducho.
"Aha, to mávaš často také noci? Všimla som si, že toto nie je prvý krát."
"Kto by sa pri Jamesovi a Siriusovi aj vyspal, však?" povedal po krátkej chvíľe premýšľania.
"To je pravda, musia príšerne chrápať" zachichotala sa.
"Príšerne je slabé slovo," prikývol so smiechom. Potom ešte niekoľokrát pomiešal elixír.
"Nepotrebuješ niečo pomocť" spýtala sa a vyhrnula si rukávy.
"Netreba, je to hotové," povedal a prelieval do ampulky vzorku elixíru, potom ich naň oboch podpísal a zaniesol profesorovi. Jane medzitým začla upratovaťich pracovný stol. Všimla si, že dievčtá vpredu sa veselo smejú a ju si ani nevšimli! To sú teda kamarátky, keby nebolo Rema, tak by dostala iste trest, keď sa ani neunúvali ju zobudiť.
"A čo budeš robiť dnes večer?" spýtal sa jej Remus.
"Neviem, asi si budem čítať alebo učť sa. Prečo?"
"Iba tak," povedal a premeral si ju pohľdom, keďsi to nevšimla.
"Fajn," odpovedala jednoducho. Potom si položila hlavu na ľvicu a preložila cez tvár vlasy, aby ju nikto nevidel. Zrazu jej došlo nevysvetliteľé smutno. Nebolo to preto, čo dievčtá spravili, ani preto, ako sa zachovala k Removi. Niekoľo dní sa jej neozvala mama. Má o ňu strach. Čo ak sa jej niečo stalo? Čo ak potrebuje pomoc a ona je tu a užíva si študentský život? Namiesto toho by mala byť pri nej, starať sa o ňu a pracovať, aby nemusela toľo ona drieť Knihy sú drahé a všetky jej ich platila ona. A je tam sama, žiadnych priateľov nemajú pri sebe. Všetko museli opustiť a nechať tak. A tu sa musí hrať na šťstné, veselé a hlavne bezstarostné dievča. Je pravda, že s dievčtami sa nemá o čm rozprávať Jediné, o čm sa rozprávajú sú chlapci, móda.. to dávno nie je pre ňu. Musela skoro vyspieť, áno, a ani jej to nevadí. Nemala detstvo, ako si každé dievča želalo, dokonca ani chlapca, s ktorým by sa mohla niekde ukazovať Tí, č o ň mali záujem odohnala. Nebola zrovna najkrásnejšia, to je pravda, ale preč nestretla ešte toho, ktorý by mal o ňu záujem? Skutočý.. a ona by ho mohla opatovať?
Závidela dievčtám, že boli pekné a každý sa po nich obzeral. Keďbola pri nich, mala pocit, že je niečo viac. Že aj ju obdivujú. Ale ona bola len ich kamarátka a bola múdra. Žiadnu inú výnimočú vlastnosť nemala.
Hneď ako zazvonilo, vyšla veľmi rýchlo z učebne. Nikto si nevšimol, že sa vytratila a ona nemala záujem ísťna iné hodiny a tváriťsa veselo, keďjej tak nebolo. Bola vzduch. Tieň ktorý nikto nevidí. Ktorému nikto nevenuje pozornosť Jedinou prioritou bola pre ň mama. Iba jej mama vedela, kto je skutoče ona. Milovala ju. Ale teraz sa jej neozývala. Jane nevedela preč a nemohla sa na nič sústrediť.
Prešmykla sa do knižnice a zaliezla do najtmavšieho kúta, aký tam za celý jej pobyt našla.
Nechcela nikoho vidieť Chcela byť sama. Necítiť bolesť, ktorú niesla v srdci.
Zosunula sa po stene na zem. Objala svoje kolená a položila si na ne hlavu. V očach sa jej objavili slzy. Nevládze už sa tváriť že sa ničnedeje. Nevládze ísťďlej... sama.
"Jane, si v poriadku?" spýtal sa jej chlapčnský hlas. Chvíľ trvalo, než sa zobudila. Musela tu zaspať Koľo bolo vlastne hodín? Pozrela sa na neznámeho, čo ju zobudil.
"Samuel!" pípla radosťu.
"Som rád za tvoje nadšenie," zasmial sa a sadol si k nej. Potom si ju kamarátsky objal.
"Koľko je hodín?" spýtala sa a pretrela si oč.
"Okolo šiestej. Neviem. Všimol som si, že si chýbala. Mali sme maťspolu hodinu a ty si nikde nebola. Potom som ťa nevidel ani na obede, tak som sa šiel po tebe pozreť"
"Ako vieš, že som tu?"
"Toto je moje obľbené miesto."
"Aj moje," povedala potichu a pozrela sa mu do oč.
"Si hladná?" spýtal sa jej nežne.
"Trochu, dnes som ničnejedla."
"Tak poď pojdeme sa najesť tiež by som nieč zjedol," povedal s neodoľteľým úsmevom a pomohol jej vstať Potom bez slova vzal jej tašku, prehodil si ju cez plece a chytil ju za ruku. Jane sa na neho pozrela s neurčtým pohľdom.
"Ako kamarát, neboj sa."
"Ostatní si to ale myslieť nebudú."
"Čo ma po ostatných! Som rád, že možem stráviťsvoj čs s okúzlujúcou kráskou po mojom boku."
"Nepreháňaj, dobre?"
"Nepreháňm, vravím len a len pravdu," zatváril sa naoko ublížene. Potom spolu kráčli do Veľej siene.
Sieňbola plná večrajúcich študentov a profesoro. Len č Jane vošla s mladých bystrohlavčnom ruka v ruke si skoro všetci začli medzi sebou nieč hovoriť Chcela odbočťk svojmu stolu, ale Sam ju stiahol k tomu jeho. Sadli si na koniec stola, aby boli sami. Jane sa jedným okom pozrela na jej kamarátov. Dievčtá medzi sebou debatovali a vrhali na ň zvedavú pohľdy. Potom si všimla Záškodníkov. Remus sa tváril, akoby práve prehltol vidliču a Sirius s Jamesom sa tvrátili veľi nahnevane. Preč?
"Deje sa niečo?" spýtal sa jej opatrne.
"Nie, nič."
"Omlúvam sa, ak priťahujeme veľa pozornosti."
"To je v poriadku, nemožeš za to. Zrejme nemajú debatovať o ničom inom."
"Určite si budú po večeri myslieť že spolu niečo máme."
"Nech si myslia. Hlavné je, že vieme my dvaja, ako to naozaj je. Mne nezáleží na názoroch iných. Tebe snáď áno?" spýtala sa.
"Samozrejme, že nie. Myslel som si, že to bude vadiť tebe." Potom si bez slova naložili taniere plné jedla a s chuti sa do toho pustili. Celú večru sa veselo smiali. Jane mala koneče pocit, že jej niekto rozumie.
Po večri sa šli so Samuelom učťna tiché miesto v hrade. Hneďako si prešli všetko, č potrebovali, ju odprevadil do jej klubovne a potom sa pobral do tej svojej.
Keďvošla dnu, uvidela pri krbe len záškodníkov. Ostatní boli už vo stvojich spálňch, dokonca aj Peter bol preč Chcela nepozorovane prekĺnuťokolo nich, no to sa jej však nepodarilo.
"Kde si bola?"spýtal sa jej Sirius.
"S kamarátom," odpovedala a chcela ísťpreč no on ju chytil silno za ruku a stiahol ju k sebe do kresla.
"Čo je?" okríkla ho.
"On nie je dobrý kamarát pre teba a už vobec nie aj nieč viac," povedal nahnevane a pustil jej ruku.
"Sirius chcel povedať že nemá moc dobrú povesť" povedal trochu kľdnejšie Remus.
"A Sirius ju snáď má? To sa s ním nemám rozprávaťtiež?"
"To je niečo iné," povedal James.
"Nie je, je to rovnaké."
"Ale ja nie som ako on!!" ohradil sa Sirius.
"Máš pravdu, chodíš po chodbách ako pán. Kto ta neobdivuje alebo neinoruje, tak sa ť bojí.
Myslíš, že to je správne?"
"A dosť! Proste nechcem, aby si s ním chodila!"
"Ale ja s ním nechodím!"
"To sme videli dnes večer! Si naša kamarátka a ako kamaráti ti to zakazujem!" povedal nahnevane Sirius. Potter ani Lupin sa do ich malej hádky radšej ani nepridávali.
"Potom nechcem, aby si bol moj kamarát! Ani jeden z vás, ak si to myslíte!" povedalanahnevane a vstala z kresla. Všetri traja na ňu prekvapene hľadeli. Sirius ju potom schmatol a ťahal ju prečz chrabromilskej kľubovne. Remus s Jamesom ich následovali.
"Kam ma to vlečete?" skríkla.
"Mlč," povedal jednoducho James neutrálnym tónom.
Jane vedela, že sa nemá čoho báť ale už bolo neskoro, mohli by ich nájsť a ona po školskom treste netúži.
"Nebudem mlčať, chcem to okamžite vedieť"
"Zachvíľu tam budeme!"
"Ja nikam však s vami nechcem ísť
"Nemáš na výber," povedal Remus. Aj on? Keď vyšli na siedme poschodie, otočli ju chrbtom k nejakej stene. Potom ju cez dvere vtiahli dnu a posadili na pohovku.
"Aké je tvoje meno?" vypálil na ň Sirius.
"Čo?"
"Aké je tvoje meno?" zopakoval jej a sadli si vedľ nej.
"Donellyová Jane, veď to viete," povedala a začla byťtrochu nepokojná.
"Áno, možno sa voláš Jane, ale určte nie Donellyová."
"To máš odkiaľ" spýtala sa. Sirius a James pozreli na Rema.
"Proste to vieme," odpovedal a pohľadom chlapcom niečo naznačil.
"Nemáte sa mi čo hrabať vo veciach!"
"Nikto sa ti vo veciach nehrabal," povedal James.
"Tak ako to viete?!"
"To nie je podstatné," odpovedal diplomaticky Remus.
"Pre mňa to však podstatné je! Nemáte právo sa mi hrabať v súkromí!"
"Sme ale tvoji kamaráti!"
"No a?! A koľko sa poznáme?! Pár mesiacov! Vy mi klamete stále a nepýtam sa vás na to! Kryla som vás kvoli Snapeovi a teraz si ešte zakazujete Sama!"
"Óóó, tak už je to pre teba Sam!" povedal ironicky Sirius.
"Áno je a nie je to vaša vec, ako ho oslovujem."
"Musíš ale pochopiť, že Peterson nie je dobrý človek, Jane," povedal Potter.
"A vy ste?" spýtala sa ich narovinu.
"To nemyslíš vážne!"
"Áno, myslím! Slabších šikanujete! So škaredších si uťahujete iba preto, že vy vyzeráte ako
vystrihnutí z módneho časopisu!! Nezaujímavých alebo biflošov ignorujete! Dievčenské srdcia lámte a je vám to jedno! Black, to platí hlavne pre teba! Za mesiac ich vystriedaš šesť? Je ti jedno, že potom plačú a nechcú ani žiť, pretože sa trápia!" zahučala zlostne na nich.
"To je niečo iné," povedal Remus.
"To teda nie je a ty si rovnaký, pretože im nič na to nepovieš a iba sa prizeráš!"
"Nevieš, o čom hovoríš!" skríkol Black. V očiach mal nebezpečný výraz. James s Remom pochopili, že je zle a snažili sa ho ukľudniť.
"Ste rovnakí ako slizolinčania. Chrabromil považujete za zásterku a omluvu vašich prehreškov!"
To už sa Sirius neudržal a namieril proti nej svoj prútik.
"Sirius, ukľudni sa," povedal Remus a v hlase mal náznak strachu.
"Omluv sa!"
"Nie! Prečo by som sa mala omlúvať za pravdu!" To už Siriovi z očí šľahali blesky.
"Okamžite sa omluv!" skríkol. Jane namierila tiež svoj prútik proti nemu.
"Prestaňte, toto nie je hra!" zasiahol do toho James.
"Hra to nikdy ani nebola! Nemali ste právo hrabať sa mi v súkromí a niečo mi dokonca zakazovať! Ja sa vás nepýtam, kam utekáte raz do mesiaca v noci! Ani prečo je Remus taký unavený! Je to vaša vec a dávam ruky od toho preč!"
"Všímavá," povedal Sirius pre seba a všetci na ňu nemo pozerali.
"Nie ste moji majtelia a ani nič iné, aby ste mohli o mne rozhodovať!"
"Tak nám teda povedz pravdu!"
"Nemožem," povedala a ako prvá sklopila svoj prútik.
"Prečo?" spýtal sa BLack a jeho ruka tiež klesala pomaly k zemi.
"Pretože to sama neviem."
"A prečo si nám to nepovedala skor?" spýtal sa James, keď sa situácia konečne uvoľnila.
"Pretože to nemal nikto vedieť."
"Ale prečo?! spýtal sa Sirius.
"Mama to zakázala. Neviem prečo. Proste som nemohla!"
"Prepáč."
"To si už možeš nechať..."
"Jane, Sirius to myslel úprimne. A aj my," povedal omluvne Remus.
"Ibaže to nemení nič na tom, že mi nemáte čo zakazovať kamarátov! A nič nemení na tom, ako sa
chováte!"
"Necháte nás samých?" spýtal sa Sirius Jamesa a Rema.
"Nezdá sa mi to ako dobrý nápad," zapochyboval James. Sirius mu podal jeho prútik.
"A teraz?"
Potter s Lupinom prikývkli a s tichým ahoj odišli preč z miestnosti.
Až teraz mala možnosť si prezrieť miestnosť, v ktorej bola. Sedeli v dvoch kreslách, ktoré boli pred teplým krbom. Za nimi bola posteľ. Prisahala by, že tam predchvíľou ešte nič nebolo!
"Prečo sme tu zostali?" spýtala sa.
"Peterson nie je dobrý človek. Máš pravdu v tom, aký som. To však neomlúva ani moje činy. On je však rovnaký, ale to, čo robí neľutuje."
"A ty snáď áno?"
"Ľutujem veľa vecí," povedal smutným hlasom.
"Napríklad?"
Sirius sa postavil a začal rozopínať košeľu. Jane sa najprv začervenala. Vedela od ostatných dievčat, že má úžasnú postavu. Nevedela však, že ju uvidí na vlastné oči.
"Vidíš toto?" spýtal sa a ukázal na jazvy na bruchu a rebrách.
"Odkiaľ to máš?"
Prstami začala jemne prechádzať po dávno zahoených ranách. Siriusa ten dotyk pálil a nachríľu zavrel oči.
"Matka. Preto bývam u Jamesa a aj preto skrývam pravú tvár," povedal po chvíli ticha. Jane sa neprestávala dotýkať jeho tela. Akoby ho tými dotykmi liečila.
"Máš strach? Bojíš sa, že by zistili aj o tebe túto stránku?"
"Ani si nevieš predstaviť ako. Rodina ma odvrhla. Jediní, koho mám sú James s rodinou, Remus a Peter," povedal a znova zavrel oči.
"A mňa."
"Čože?" spýtal sa neprítomne.
"Máš ešte aj mňa. A ver tomu, že teraz ti rozumiem viac ako predtým."
"Ďakujem," odpovedal jednoducho.
Jane vstala a pozrela sa na posteĺ. Potom zase na Siriusa. Chytila ho za ruku a ťahala ho smerom k nej. Bola taká maličká oproti nemu. Sirius na ňu nechápavo hľadel. Jane si potom ľahla.
"Ľahneš si vedľa mňa?" spýtala sa nevinne. Sirius s úsmevom prikývol a pritisol sa k nej. Potom ich ešte zakryl dekou.
Jane položila hlavu na jeho mužnú hruď. Bola tak krásne hrejivá. Keď ucítila, že ju Sirius objal mocnými rukami, cítila sa v jeho bezpečí bezpečne. Akoby ani žiadne problémy a starosti neboli a to, čo sa stalo predchíľou bola len ďaleká spomienka.
"Sirius?"
"Hm?"
"Myslíš... čo si myslíš o mne?" spýtala sa opatrne.
"Že si úžasná."
"A Sirius?"
"Hm?" zamrmlal so zatvorenými očami.
"Ďakujem a... a omlúvam sa," povedala ticho. zdvihla hlavu. Videla, ako Sirius pomaly zaspáva.
Svojimi perami sa letmo dotkla tých jeho a pobozkala ho.
"Čo to?" spýtal sa prekvapene a nechápavo na ňu pozrel.
"Nepáčilo sa ti to?" spýtala sa smutne.
"Bolo to krásne. Ibaže nechápem, prečo si to urobila."
"Ako poďakovanie," pípla.
"To ty ale nemusíš. Nemáš za čo ďakovať," povedal a viac si ju pritisol k sebe. Vdychoval do seba
jej voňu.
"Chcela som to urobiť. Neviem prečo, ale cítila som, že..." začala hovoriť, no v tom ju Sirius zastavil svojími perami. Jemne a vášnivo jej jazykom krútil po perách. Potom sa začal pohrávať s jej jazykom. Jane si slastne vydýchla. Sirius sa nežne prevalilna ňu a bozkával ju ´dalej. Tak vášnivo, ako len mohol a rukami ju hladil po vlasoch. Nevedel, či je to jej prvý bozk, ale tá túžba dotýkať sa jej. Pálil ho dlho ten pocit, že ju nemohol mať. Že nemohla byť jeho. Veď ona ani nechcela. To, že sa v tejto chvíli bozkávajú a ležia pri sebe ešte nič neznamená. Musel sa pousmiať, aká bola proti nemu krehká. Bola to však jeho kamarátka. Nechápal, prečo ju teda bozkával. Prečo ju už nechce pustiť. Prečo ho jej doktyky pálili? Prečo chce, aby sa táto chvíľa nikdy neskončila?
Jane chytila jeho ruku a posunula ju bližšie ku gombíkom. Bez rozmýšľania ich začal rozopínať. Namiesto pier teraz bozkával jej krk. Jane ušiel tichý sten.
"Sirius, prosím, pokračuj," vydýchla a túžobne ho tisla k sebe ešte viac.
"Prečo mi to neuľahčuje?"spýtal sa potichu, skor sám pre seba. Musí to zastaviť, pokiaľ sa ešte može ovládať. Ale on nechce a nevyzerá to, že aj ona by chcela. Túži po jej tele a chce ju mať! Nemože však. Je to ich kamarátka. Remus ju miluje. Nemože to urobiť kamarátovi.
Jane cítila jeho túžbu a nedočkanie. Po chvíli však jeho vzrušenie začalo opadať. Z vášnivých bozkov ju začal bozkávať nežne, až nakoniec prestal a pritúlil si ju k sebe.
"Prečo si prestal?" spýtala sa smutne.
"Nejde to. Nemožeme."
"Prečo?"
"Sme kamaráti a ja to nechcem pokaziť. Navyše, Remus ťa miluje. Nebolo by to voči nemu správne."
"Ale, Sirius..."
"Pšššt. Spi, dobre?" povedal a dal jej jemný bozk na pery.
Jane sa oprela o jeho hruď. Počúvala tlkot jeho srdca. Mala zatvorené oči a pomaly zaspávala. Urobila dobre?









Juj, toto bola vážne výborná kapitola :D Len ten koniec... mohli pokračovať ?D