"Ja to nestihnem!" kričala zúfalo dievčina zo svojej jizby. Jej mama sa zastavila na prahu jej izby a usmievala sa. Jane behala od skrine k velkému kufru a snažila sa zbaliť ešte posledné věci, čo jej zostávali.
"Nemala si zaspať, ja som ťa budila," uporoznila ju a odišla do kuchyne, pripaviť svojej dcére jedlo na cestu.
"Ja viem, máš pravdu, ale poznáš ma… rada veľa spím," povedala hnedovláska a skleslo si sadla na svoju neustlanú posteľ.

Má prestúpiť na novú školu a ona zaspí v tento doležitý deň. To sa može stať len jej. Pozrela sa na hodinky. Vlak odchádzal za dve hodiny. Keby sa poponáhľala, mohla by to ešte stihnúť.
Okrem toho, mamka jej pomože. S novým elánom vstala a dobalila si svoje posledné veci. Potom zacvakla spony na batožine a tiž sa presunula do kuchyne.
Bude jej to tu chvať. Miesto, ktoré miluje má opustiť na celý rok? To zažila aj o svojej starej škole, kde jej bolo veľmi zle. Samozrejme, všetci ju vtedy museli vidin prechádzať tými trapnými fázami dospievania, že nikto ju nevidel takú, aká v skutečnosti je. Alebo si to len myslí? Zastavila sa pri zrkadle. Nemože uveriť, že tá osoba před ňou je ona.Oči ako dva hnedé oriešky ladili k jej neobyčajne hnedým vlasom. Taká far ba sa len tak nevídala a ona si toho bola dobře vedomá. I napriek tomu ich mávala zopnuté vo svojin drdolech a všejlakých uzloch. Nemala rada rozpustené vlasy, lebo vtedy přitahovala via pozornosti jako inokedy.
"Jane? Už si pripravená?" spýtala sa jej mama. Dievčina trochu nadskočila od ľaku a prikývla. Žena, ktorá mohla byť skor jej sestra než rodič ju pevne objala a pozrela sa tiž do zrkadla.
"Kde je to moje malé dievčatko!" povedala a Jane videla, jako sa jej začínajú lesknúť slzy.
"Som tu, mami. Stále som to ja," povedala a pevne ju stiskla za ruku.
"Máš pravdu," prikývla, zotrela si slzy.
"Tak poď, mami, lebo zmeškáme moj vlak," postrčila ju jemne Jane, zbalila si jedlo, ktoré jej pripravila a obe vyšli z domu do upršaného počasia.
Bolo to také krásne. Spolu prešli na nástupište 9 a ¾. V predu odfukovala mohutná lokomotíva s kopou vagónov za ňou. Všade naokolo sa študenti lúčili so svojími rodičmi a vítali sa so spolužiakmi.
"No to bude teda rok!" zrabručala hnědovláska.
"Neboj sa, nakonec sa ti tam zapáči," povedala s istotou v hlase jej mamka.
"Nechápem ale, prečo sme sa museli stahovat, keď ma čaká už len posledný rok školy!"
"Je mi to rúto, Jane, ale bolo to nutné. Snáď to raz pochopíš," povedala Muriel smutne. Objala svoju dcéru a pomohla jej s kufrom do už skoro přeplněného vlaku.
Jane zostala v uličke pri okne a pozerala sa na svoju mamu. Tak jej bude chvať. Cez prázdniny si na ňu zvykla a teraz spolu budú až počas Vianoc!
Keď sa vlak rozbiehal, šla si hľadať voľné kupé, lenže pri jej smole už boli všetky obsadené!
"Neboj, Jane, nejaké si nájdeš! Nemožeš stáť niekoľko hodín, to je jasné!" začala si hovoriť sama pre seba. Začala sa znova obzerať po voľnom kupé. Nakoniec sa predsa rozhodla, že zostane na chodbe.
Položila svoj kufor v uličke, sadla si naň a pozerala sa z okna, jako sa krajina rýchlo stráca s ďalšími kilometrami, ktoré vlak rýchlo prekonává…
"Si pozadku?" spýtal sa chlapec s hnedou hrivou. Jane otvorila oči, zívla si a nakonec trochu omámene prikývla.
"Voláš sa Jane Donellyová?"
"Áno, to som ja, ale.. prečo sa pýtaš? A odkiaľ vieš, jako sa volám?" spýtala sa a okamžite stála na nohách.
"V prvom rade sa ti chcem představit, volám sa Remus Lupin. Tento rok som hlavným prefektom a mojou úlohou je ťa tu s tým oboznámiť. Podľa starej školy si automaticky zaradená do chrabromilu, čiže fakulty, kde som aj ja. Hábit máš pripravený už v škole vo svojej spálni, kam ti pošleme aj kufor, keď prídeme. Rozvrhy dostaneš zajtra, Dúfam, že si si napísala predmety, ktoré chceš študovať. Nebudeš to mať na aurorku jednoduché, ale som si stý, že to zvládneš a vlastne... prečo sedíš v uličke?" spýtal sa po dlhom monológu.
"Žiadne kupé nebolo voľné a tak som s vybrala tú menej bolestnú cestu," pousmiala sa.
"Tak poď do mojho, som tam ja a moji kamaráti, jedno miesto je tam ešte voľné," ponúkol jej a zdihol jej kufor. Jane prikývla a nasledovala Rema, vysokého, napohľad unaveného prefekta chrabromilu.
Remus otvoril dvere jeho kupé a ukázal Jane, aby vošla dnu. Keď si všimla, že sa na ńu traja chlapci, zrejme jeho kamaráti pozreli, okamžite sklopila zrak.
"Vážení, toto je Jane Donellyová, nová študentka, ktorú mám na starosti, dokedy sa aspoň chvíľu v rokforte nebude orientovať!" povedal a uložil jej kufor nad ich hlavy.
"Jane, toto je Sirius Black, James Potter a Petter Pettigrew!" povedal, pričom každí vždy kývol hlavou. James uvolnil miesto vedľa seba. Jane si okamžite sadla, lebo ju už boleli nohy. Zbytok cesty si rozprávali veselé príhody z prázdnin. Mužské osazenstvo si ihned zamilovalo jej vtipnosť a pohotovosť.
Jane ovládol pocit, že toto nemusí byť zlý školský rok.
***









Čítanie slova Remus mi aj po rokoch spôsobuje chvenie v žalúdku a (nielen) kvôli tomu musím povedať, že kapitola je úžasná :)