
,,Takže... mali by sme ísť." prerušila ticho zrazu Kate a veľkými očami sa pozrela na Hermionu, ktorá sa nad jej slovami zarazila:
,,Ako to myslíš, my? Kam? Na šibenicu? Do stanu? Do jaskyne?"
,,Nie, ty hlupáčik. Do tvojej doby." usmiala sa na ňu pokrivene Kyra.
,,Aha." usmiala sa Hermiona. ,,takže vy ma pôjdete vyprevadiť a potom sa vrátite."
,,Tak to si vyhoď z hlavy, slečinka!" vykríkla zhrozene Kate a Kyra sa neubránila mierne smutnému a pokrivenému úsmevu. ,,nemôžeme ťa nechať len tak napospas tomu všetkému, čo ťa čaká! Môžeš zomrieť, Mi!"
,,Presne tak." pridala sa k nej s úsmevom Kyra.
,,To nepripadá v úvahu." odpovedala im Hemriona. ,,baby, raz som tú skazu prežila. O mňa sa nemusíte báť. Som len-" zagúľala z očami. ,,-len obyčajná spolubývajúca, o 52 rokov mladšia ako vy. Uvidíte, zachvíľu na mňa zabudnete."
,,Aká spolubývajúca, ktorá a narodí za 52 rokov? Si naša priateľka! Nenecháme ťa len tak Tomovi! Nesmieš sa vzdať! Nikdy! Pôjdeme za tebou. Pomôžeme ti. Zabijeme ho. Urobíme čokoľvek, aby si bola v bezpečí!" rozohnila sa Kyra.
,,Áno." pritakala jej aj Kate. ,,uvidíš, že sa ťa ani len okom nedotkne. Nenecháme ťa len tak! Nechcem o teba prísť. Nikdy. Možnosi iná ako my, možno si Chrabromilčanka, ale máme ťa radi. Nezáleží na tom, z akej si fakulty, máme ťa radi a na tom sa nič nezmení!"
,,Baby, aj ja vás mám rada," povzdychla si Hermiona zmučene. ,,ale viete, že toto je dopredu prehraný boj. Nepustím vás nikde, kde môžete prísť o život!"
,,Fajn, ale ani mi ťa nikam nepustíme." usmiala sa na Hermionu sladko Kyra a Hermiona až vtedy pochopila šibalské iskričky v jej očiach. Kyra bola proste šidlo. Keď jej niečo prišlo na um, tak od toho nikdy neupustila, ani keby ju natiahli na škripec.
,,Nie, nikam nepôjdete." zamračila sa na ňu Hermiona. ,,Nedovolím, aby ste kvôli mne prišli o život." Kate sa na Hermionu sladko usmiala:
,,Nápodobne, drahá Mia, nápodobne."
Hermiona videla, že nemá žiadnu šancu. Vedela, že dve dievčatá, jej veľmi dobré, o 52 rokov staršie kamarátky, ju nikdy nepustia samu nikam, kde by jej hrozilo nebezpečenstvo.
Budem ich musieť zobrať zo sebou. pomyslela si zúfalo.
Alebo ich zviazať, omráčiť, alebo uspať. dodal v jej hlave škodoradostne malý hlások, no jej zdravý rozum to okamžite zamietol. Žiadne násilie.
,,Tak fajn. Potrebujeme prenášadlo. Kyra, ty určite vieš, ako sa vyrába. Kate, ty zabezpeč nejak priesvitnú stenu cez dvere, aby cez ne nikto nemohol prejsť." povzdychla si smutne Hermiona vediac, že táto misia nemôže dopadnúť dobre. A mala pravdu.
***
Lana sa škodoradostne ponáhľala po dlhých chodbách a zákutiach Rokfortského hradu, tak rýchlo, ako jej to vysoké podpätky dovoľovali. Dozvedela sa veľmi zaujímavú informáciu.
A to by človek nečakal. Len som si išla pre lak a ľaľa, sprisahanie! uškrnula sa v duchu a nechala sa mierne uniesť spomienkami...
Lana stála pred dverami a váhavo sa na ne pozerala. Nie, nechcela ani len uvidieť tú hlupaňu, čo prišla do Slizolinu a pobláznila Tomovi, na ktorho mala uiž dlhšiu dobu zálusk, hlavu. No nemala ani chuť sa vrátiť, pretože si všimla, že sa jej začína odlupovať lak.
Lana na chvíľu prerušila tok spomienok a zastala. Nedôverčivým, no i chladným pohľadom sa pozerala na dve tmavé, čierno-čierne chodby, ktoré sa pred ňou upínali v celej svojej výške.
Kam teraz? pomyslela si. No nemala čas nazvýš. Musela Toma varovať. Musela ho varovať pred tou beštiou, ktorá ho chce zabiť. Rozhodla sa pre pravú. Kým ňou išla, zase sa ponorila do spomienok...
Napokon sa rozhodla počúvať. Veď o čom by mohli tak tri sedemnástky hovoriť? O chlapcoch? O móde? Nesmierne sa potešila, keď zistila, že sa mýlila. Táto téma bola oveľa zaujímavejšia.
,,Ale načo?" počula ako prvý hlas Lana blonďavú Kyru. ,,veď aj my dve sem nepatríme a to, že si z nejakými chrabromilčanmi v chrabromilskom mi nevadí."
,,Lenže... ja... je to ťažšie, ako by ste chceli. Sadnite si, bude to dosť dlhé." Lane sa potmehúdsky zaiskrili oči. Toto bude vážne. Počula vŕzganie postele a potom tá nová prehovorila.
,,Ja viem, že je to ťažké pre vás pochopiť, ale ja nie som z tejto doby." Keby Lana nevedela, že je v utajení, asi by rozrazila dvere a zakričala ,Čo?' No teraz sa ovládla a len sa usmiala.
,,Jasné, pokračuj. Znie to napínavo." Lana sa uškrnula.
Samozrejme, hlúpa Landrawshenová. Asi to považuje za detektívku. ušknula sa, no vtom počula, že tá nová zase prehovorila svojim neznesiteľným hlasom:
,,Neviem, ako by som vám to vyslovila. Proste, žila som v Rokforte a zoznámila som sa z dvomi skvelými chlapcami. Jeden z nich bol Harry Potter." Odmlčala a a Lana prevrátila očami. Nevedela, na čo tá nová čakala. Harry Potter... to meno jej nič nehovorilo. Možno Anticoch, Cadmus a Ignotus Potteroví, traja hlúpy bratia, ktorý vyšli siedmy ročník, keď nastúpila Lana do prvého.
,,Jasné, znie to naozaj vzrušujúco." prerušila Lanino zmýšľanie Kyra a ona zase musela prevrátiť očami. Najradšej by rozkopala dvere, aby sa to dozvedela, no krotila sa, ako sa dalo.
,,Jeho rodičia, po jeho rodičoch šiel jeden príšerný čarodejník. Jeho meno vám nepoviem, ale príšerne vraždil. Mučil nevinných muklov, mučil aj dospelých kúzelníkov, ktorý sa k nemu a jeho vraždiacej bande nechceli pridať.A tak prišiel na Potterovch. Potteroví mali smolu, dôverovali človeku, ktorý o každom ich pohybe povedal svojmu pánovi. Raz ich tento čarodejník navštívil a chcel ich zabiť. Šiel vlastne iba po chlapcovi, pretože raz jeho služobník začul veštbu. Hovorila, že práve Harry ho dokáže poraziť. Chcel Harryho zabiť. Chúďatko, nemal ešte ani rok. Najskôr zabil Harryho otca. Keď chcel zabiť Harryho, postavila sa medzi nich jeho matka a prosila ho, nech zabije ju, no nie jeho. Zabil aj ju. No keď chcel zabiť Harryho, kúzlo sa obrtilo proti nemu. Prežil Avadu a jediné, čo mu zostalo bola jazva na čele. No, ale aby som bola konkrétna. S týmto chlapcom som sa spriatelila. Boli sme trojica- Ja, Harry a Ron Weasley. No, ale aby som nepredbiehala. Zdolali sme veľa nástrah, po celých sedem rokov, čo sme tam študovali sme odvracali vládu tohto černokňažníka. No, keď nastala posledná bitka, Harry, ktorý bol v prevahe sa šmykol a padol. Voldemort to využil a zabil to. S Ronom... S Ronom sme vtedy spolu chodili. On.. zabil ho. Neušetril nikoho. Zabil tisíce ľudí. Jedine ja som z celého Rokfortu zostala nažive. Rozhodla som sa, že sa vrátiť do doby Harryho rodičov, no nepodarilo sa mi to a vrátila som sa v čase sem, keď tu sám černokňažník, vrah miliónov muklov a čarodejníkov študoval." Lana sa pohŕdavo umsiala, no zároveň v nej zapulzovala aj radosť, že konečne vie, čo je vo veci. A to bolo už aj bez toho dosť vážne.
,,A...kto to je?" prerušila Kate opäť Lanine myšlienky.
,,Tom...Tom Raddly, neskôr prezývaný Lord Voldemort." povedala smutne tá nová a Lanu až zamrazilo.
Tak Toma by tá mrcha chcela dostať? pomyslela si Lana škodoradostne. Veď ja jej to sťažím.
,,A,... on to vie, teda to, že si tu a tak?" spýtala sa potichu Kyra a Lana vtom dostala šialený nápad. Opatrne, aby žiadnu z nich nevyrušila pootvorila dvere a vkĺzla dovnútra. Žiadna z dievčat, ležiacich na posteli si ju nevšimla a Lana si nerušene mohla prezrieť tú novú. Mala dlhé, vlnité hnedé vlasy a hnedé oči mala smutne sklopené ki zemi.
,,Nie, nevie." Horko sa uškrnula. ,,veď ešte žijem. Ale keby sa to dozvedel... je po mne. Našťastie, on sa to nikdy nedozvie." Potom zmĺkla a pohľad opäť uprela k zemi.
,,Samozrejme, že to nevie, ale ja mu to z radosťou poviem." prehovorila Lana a chladne opätovala pohľad trom dievčinám, ktoré na ňu vydesena civeli. Potom sa zvrtla na päte a treskla s dverami.
Spomienka sa skončila a Lana si uvedomila, že kým spomínala, dostala sa na nejaké neznáme miesto. Všade okolo nej boli sviečky a rôzne kotlíky, v ktorých bublali na pohľad neznáme tekutiny.
,,,Och!" vyychla si prekvapene, keď si uvedomila, že takéto miesto v Rokforte určite nemôže byť.
Teda, aspoň profesori o ňom nevedia. uškrnula sa v duchu.
,,Čo tu robíš?" prerušil jej myšlienky tvrdý hlas a ona sa rýchlo otočila.
,,Och Tom," vzdychla, keď v tme, ktorá ju obklopovala rozoznala známu tvár. ,,vydesil si ma."
,,Pýtal som sa, čo tu robíš." Tomova tvár zostala rovnako chladná a neprístupná.
,,Hľadala som ťa." usmiala sa zvodne Lana, no Tom vytiahol prútik.
,,A na čo si ma volala?" spýtal sa chladne a keď si všimol, ako vydesená Lana pozerá na prútik, pery sa mu skrútili do posmešného úškrnu. ,,tak hovor, nenúť ma ho použiť."
,,,Ja..." preglgla Lana a cítila, ako jej hrdlo otažieva.
Možno mala tá nová pravdu. Možno je tom naozaj nebezpečný a terba ho zabiť. uvedomila si zrazu, no vtom jej prišla na um i iná myšlienka. Už je neskoro. Zabije ma.
,,Vlastne nič." usmiala sa chabo a chystala sa k odchodu. ,,Zbohom."
Napäto sa otočila a kráčala von z miestnosti, pričom jej v hlave výrili tisícky myšlienok.
Musím na neho upozorniť učiteľov. Riaditeľa nie, on by stál na jeho strane. Skôr Dumbledora, ten nikdy Tomovi neveril. Ale najskôr by som sa mala ospravedlniť tej novej, že došlo k nedorozumeniu, aby si nemyslela...
Na ďalšie úvahy nemala čas, pretože tok jej myšlienok prerušili slová, ktoré bývajú posledné, čo začujete. Vedela, že to príde, ale aj tak sa jej spod viečka vykotúľala slza.
,,Avada Kedavra!"
Zelený záblesk a jej úbohé telo dopadlo na zem ako handrová bábika. Tom zhnusene ohrnul peru a nevšímajúc si mŕtveho tela sa venoval tomu, čoho potreboval- výrobe svojho prvého horcruxu, ktorý by mu zabezpečil večný život.








