
Na podlahe boli zas rôzne iné veci - perá, papiere, zápisníky, no i učebnice - ktoré ešte neboli v štyroch kufroch, ktoré teda neoplývali plnosťou.
V Biinom boli dve tričká, v Roxynom tvrdý, kožený zápisník, v Moninom a vo Vickynom sa nachádzalo pár učebníc. Takto vyzeralo balenie - najhoršia časť odchodu do Beaubatonxu.
Áno, najhoršia časť. Pre niektorých, a to teda pre veľkú väčšinu, bola najhoršia časť lúčenie. No keď ste štvoričky a vašou najobľúbenejšou činnosťou je zo žiarlením sledovať, čo má "tá druhá", tak je to veľmi ťažké.
Oblečenie sa záhadne strácalo a záhadne sa objavovalo v kufri niekoho iného. Aj učebnice a knihy mali tiež väčšinou iné menovky, aké boli mená tých, čo knihy balili. Aj teraz mali dievčatá podobný problém - no tentokrát vo väčšej miere. Žiadna nemohla nájsť to, čo chcela.
,,Roxy, nevidela si čistou náhodou moju učebnicu Transfigurácia dneška a zajtrajška - premena vecí v Bartollovom zákone od Phildy Sevendeyovej?" zakričala Bi a podozrievavo sa na sestru pozrela. No Roxy len pokrčila plecami a anjelsky sa zatvárila.
,,Keď si troll a strácaš svoje veci, tak sa potom nečuduj, že nemôžeš nájsť nejaké blbé učebnice. A okrem toho, ja by som sa neznížila k tomu, aby som iným brala veci," povedala Roxy a fľokla na Vicky, akoby za to všetko mohla ona. Vicky sa len zasmiala, naklonila sa k Roxynmu kufru a vybrala dve učebnice, ktoré tam sestra práve vhodila.
,,Tajomstvo najmocnejších elixírov, od Alexandra Salaya. Podpis, Roxy D'Abovillová. To máš šťastie," povedala Vicky a hodila učebnicu do kufra. Potom si prezrela obal druhej učebince a z plného hrdla sa zasmiala. ,,tak toto som nečakala. Pradávna mágia a obrana proti nej, od Britany Phoneovej. Podpis je veľmi prekvapivý. Rose de la Fontaine," konštatovala a knihu hodila naspäť Roxy. Potom sa znova zasmiala.
,,Potom jej to nezabudni vrátiť, ak zabudneš, tak ti to pripomeniem," uškrnula sa Bi. ,,no na tom nič nemení, že hľadám svoju Transfiguráciu dneška a zajt..," upozornila, no bola prerušená.
,,Bla, bla, bla. My vieme, čo hľadáš, no aj keď nám povieš dátum vydania a číslo v obchode, nepomôže nám to..," prerušila Roxy sestru ironicky.
,,Roxy jednoducho myslí, že aj my musíme toho veľmi veľa hľadať a nemáme veľa času zaoberať sa konkrétnymi vecami," povedala Vicky a fľochla na Roxy, ktorá zdvihla ruky v obrannom geste.
,,Jasné, pani admirálka, je to presne tak, ako hovoríte... Niekedy mám pocit, že mi vidíte až do duše," povedala ironicky a potichu dodala: ,,normálne mi tvoja informovanosť lezie na nervy."
,,Ja som to počula," informovala ju Vicky a výstražne sa na ňu pozrela.
,,A čo som asi chcela, aby si mi to zaspievala?" zahundrala si pod nos Roxy ironicky a sklonila sa k oblečeniu. Keď dievčatá videli, že (asi po prvé) Roxy robí bez ironických poznámok, pustili sa aj ony do práce. Po chvíli sa dohodli aj na systéme.
Spočíval na tom, že každý zdvihol to, čo mu bolo najbližšie a dal to sestre, ktorej to patrilo na kôpku. Každú kôpku dali na inú stranu miestnosti, aby sa nezmiešali. A - na počudovanie - tento systém fungoval. Za dve hodinky vyzerala miestnosť absolútne inak. Bola celá prázdna, jediné, čo v nej bolo okrem postelí a práznych skríň, boli štyri napratané kufre.
Dievčatá sa na seba spokojne pozreli a zišli dole. Vedeli, že sú rodičia v kuchyni, šli odtiaľ totiž nahnevané hlasy. Ani nezaklopali, len jednoducho vošli do dverí a videli zaujímavý úkaz. Otec sedel a čítal si noviny, pričom matka mu kľačala pri nohách a plakala.
,,Prosím, to nemôžeš urobiť, Phillip! Nemôžeš dať tie deti tam na to strašné miesto, a to už tak skoro! Dva mesiace! Už za dva mesiace ich chceš poslať tam, kde..," Roxy si odkašľala.
,,Tati, ideme von," oznámila ľahostajne. Otec vyzrel spod novín, uprel na dcéru pohľad a potom slabúčko prikývol. Roxy sa spokojne usmiala a všetky štyri vypochodovali von z dverí do ulíc.
Hneď pri bránke si všimli Rose, ktorá nešťastne stála pri vchodových dverách a zúfalo klopala. Rýchlo sa k nej rozbehli, pretože im prišlo čudné, že Rose doma klope. Keď vošli k bránke, na Roxy otvorila bránu a náhlila sa k Rose. Ostatné dievčatá vošli trochu váhavejšie.
,,Čo sa tu stalo, Rose? Videli sme ťa, ako tu klopkáš a nedalo nám to..," povedala jej Vicky jemne.
,,Ďakujem, že sa o mňa staráte," povedala Rose a usmiala sa na nich. ,,je to vlastne hlúposť, len naši odišli na služobku a ja som si zabuchla kľúče..," povedala nešťastne. Roxy sa zachichotala.
,,Ty trdlo," povedala s úsmevom. ,,a koľko vaši na tej služobke budú? Dúfam, že nie celý rok," zachechtala sa. Rose sa znova smutne usmiala a Mona venovala Roxy prísny pohľad.
,,Nie, len dva dni, do Beaubatonxu ma prídu odprevadiť," povedala Rose.
,,Nech je to koľko dní chce, pozývame ťa k nám. Len ťa musíme upozorniť, že naši sa každé ráno hádajú a keď ich uvidíš, ani sa tým nezaoberaj," povedala Mona. Rose sa na nich usmiala, no zrazu sa zháčila, aakoby urobila niečo zlého.
,,Čo sa deje? Niečo sa stalo, Rose?" spýtala sa Vicky. ,,ak ti niečo bráni, povedz nám, my sa ti nevysmejeme, " povedala a venovala škaredý pohľad Bi, ktorá sa väčšinou smiala. ,,a ani do teba nebudeme zapárať a provokovať ťa," dodala a venovala ďalší škaredý pohľad Roxy, ktorá na ňu za oplátku vyplazila jazyk. Rose sa usmiala.
,,Nie, nič také to nie je," povedala. ,,len mi vadí, že vám robím také starosti. Roxy mala pravdu, som troll. Aj keď ten by si asi nezabudol kľúče v dome," zasmiala sa veselo.
,,Ja viem, ja mám vždy pravdu," povedala sebavedomo Roxy, kým Vicky, Bi a Mona prevrátili z očami. Rose sa len jemne zachichotala.
,,Chceli sme ísť von, no keď si už tu, čo sa tak často nestáva, poďme sa jej spýtať, či u nás na niekoľko dní nemôžeš byť," povedala s úsmevom Mona.
Dievčatám cesta netrvala dlho - veď len prešli pár centimetrov, otvorili bránku, prišli k domu a už boli doma. Vicky sa na Rose povzbudivo usmiala a naznačila jej, nech vyjde hore po schodoch a skryje sa za zábradlím, aby ju nikto neuvidel, no zároveň aby počula všetko, čo sa bude hovoriť.
,,Je tu nejako ticho," konštatovala Roxy. ,,MAMÍÍ!" zakričala na celý dom, až dievčatá rozboleli uši. Netrvalo dlho a prišla pani D'Abovillová. Mala síce na sebe len župan, no vo vlasoch mala múku - neklamný znak toho, že sa snažila svojho manžela zaujmúť varením.
,,Chcete niečo, dievčatá?" spýtala sa ich milo a usmiala sa na ne. Vicky jej všetko naliehavo vysvetlila - ako uvideli Rose a zistili, že ona si zabuchla kľúče a rodičia sú preč, aj ako ju pozvali, nech je u nich. Dievčatá ju občas trochu doplnili, no poväčšinou iba prikyvovali.
,,Je mi to ľúto, dievčatá, ale žiadna Rose u nás spať nebude," povedala nekompromisne.
,,Mami, ale prečo?" spýtala sa Mona nešťastne. ,,ja viem, kľudne nech u nás nespí, vyhoď ju aj na ulicu, len mi povedz, prečo!" dobiedzala.
,,Zlatko, nechcem o tom teraz hovoriť, možno inokedy, no teraz nie. Nemám proti tomu, aby tu spala, nejaké špeciálne výsady..,"
,,Tak prečo ju sem nechceš pustiť mami, keď žiadne výsady nemáš?" skočila jej do reči Roxy. Dievčatá sa na ňu škaredo pozreli - skazila im reputáciu - a pani D'Abovillová sa zamračila.
,,Neskáč mi do reči, mladá dáma," povedala káravo. Dievčatá prevrátili z očami. Áno, mali svoju matku radi, no niekedy bola príliš staromódna a prchká. ,,nemám proti nej nič, no nepáči sa mi to, že by u nás mala spať, jednoducho," povedala. No Bi sa nedala tak ľahko odradiť.
,,Ale prečo to nechceš?Musíš mať na to dôvod," povedala dobiedzavo. Tentokrát jej mama naozaj vybuchla. Videli to už podľa toho, že sa jej čelo zvraštilo. V nasledujúcej chvíli začala kričať:
,,JEDNODUCHO PRETO, ŽE SOM POVEDALA! DRAHÁ, JA TU TO DIEVČISKO NECHCEM!"
V tej chvíli sa udielo viac vecí; dievčatá sa na matku ohromene dívali, Rose za zábradlím sa vtlačili slzy do očí a na krik vošiel pán D'Aboville:
,,Práve som čítal knihu od Salazara Slita, kto tu, preboha kričí?" povedal a zamával červenou knihou, ktorú držal v ruke.Dievčatá sa pozreli na mamu a Roxy na ňu ukázala prstom, za čo si vyslúžila karhavý pohľad Vicky, Mony Bi a nahnevaný pani D'Abovillovej.
,,Nič, Phillip, už sme si to s dievčatami vyriešili, že?" povedala a zúrivo sa na ne pozrela. Dievčatá zmĺkli. No Roxy sa, samozrejme, nedala zastaviť pred ničím.
,,Chceli sme, aby tu mohla byť Rose, pretože jej rodičia sú na služobke a ona si doma zabuchla kľúče. Mama povedala, že nie a keď sme sa jej spýtali prečo, tak začala kričať," vysvetlila to.
,,Vážne? Je to pravda?" zdvihol obočie pán D'Aboville a spýtavo sa pozrel na manželku, ktorá stiskla pery. ,,tak vám teda dovoľujem, nech tu zostane," povedal s úsmevom. Dievčatá zajasali a Rose ukrytá za zábradlím si vydýchla. Tak predsa nebude spať na ulici!
,,Phillip, nechápem, prečo takto hovoríš! Ja ju tu nechcem, na rozdiel od teba!" povedala pani D'Abovillová. Pán D'Aboville, ktorý sa už zberal na odchod sa znova otočil.
,,Ale ja ju tu chcem, dievčatá tiež. Myslím si, že sme ťa prehlasovali," povedal pokojne.
,,Som ich matka!" povedala jeho manželka rozzúrene. ,,ako ich matka prikazujem, nech sem to dievčisko nevodia!"
,,A ja som ich otec," povedal pán D'Aboville. ,,a ako ich otec im to dovoľujem. Debata je týmto ukončená!" povedal a zberal sa na odchod.
,,,Super, taká som rada!" zašepkala Bi. ,,už som si myslela, že to mama nedovolí," Pán D'Aboville sa zrazu otočil a smerom ku zábradlu prehodil:
,,Už môžeš výjsť!"
Keď to dopovedal, v škáre v zábradlí sa ukázala Rosina usmievavá tvár. Pani D'Abovillová zalapala po dychu, no potom zdvihla nos, zvrhla na Rose škaredý pohľad a odkráčala za manželom.








