close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 


  • DOMŮ / ARCHIV / NECHCI REKLAMY! Blíží se 5 let výročí založení blogu!!!


Prolog - Krutý osud?

28. listopadu 2008 v 20:21 | Ami Jane |  FF - Krutý osud?
K povídce zatím není udělán rozcestník v brzké době bude napraveno.

Ami promiň za zpoždění, ale mám toho opravdu hodně a navíc jsem neměla přístup na net. MarryT

***
Uplakane utekala popri rieke. Prečo práve ona? Čo komu urobila,že sa s ňou osud takto kruto zahráva?
Neznášala sa za to.Za veľa vecí.Vždy počula od svojej mamky dôvody, prečo to nejde. Prečo nemôže počuť dôvod, akoby to šlo? Prečo nemôže byť s ním?
Zastavila sa až na moste, vysoko nad riekou. Ešte raz sa pozrela smerom domov. Zúfalo si zotrela slzy a ....
....skočila dole.
"Ako sa má, je v poriadku?"

"To vám ešte nevieme povedať pani, ešte sa neprebrala. Elixíry nechcú zaberať, musíme len čakať." odpovedala prívetivo paní.
"Čakať? Čakať?" zrevala druhá žena v miestnosti. "Moja dcéra sa zranila a ja mám len čakať?"
Že by sa jej mama o ňu bála? Ami počula dve ženy, ako sa zhovárajú o nej. Ale ten hlas jej matky. Bol iný, ako by to ani nebola ona. Chcela otvoriť oči, ale nemohla. Vnímala len tmu a okolité hlasy, zvuky. Chcela sa ozvať, že je v poriadku. Ale čím viac chcela, tým viac sa jej nedarilo... Ako hovorila zrejme sestrička, musela len čakať.
Konečne otvorila oči. Biele oslepujúce svetlo bolo pre ňu ako voda. Toľko jej chýbalo. Tak ho milovala. Nenávidela tmu. Tma ju deprimovala. Keď ju obklopovala sa cítila tak... osamelo. Zaprela sa rukami a skúsila sa posadiť. Oprela sa chrbátom o studenú stenu a pozorovala miestnosť, kde sa nachádza.
Bola to nie veľká krémová miestnosť. Nachádzala sa v nemocnici, ale nepoznala to tu. Posteľ bola akási mäkšia, nebol tu televízor, iba malý stolík a dve kresielka. Na stolíku bola položená váza s kvetmi a pri nej bol opretý plyšový medvedík. Jej obľúbený. Že by jej ho poslal on? Ten koho milovala?
Chcela to zistiť, ale nemohla sa vôbec pohnúť necítila si vôbec nohy. V prvom momente sa zľakla, či ich vôbec má. Odokryla tenkú prikrývku a zo značnou úľavou si vydýchla. Všetko je tak, ako má byť.
Začala sa obzerať okolo seba. Hľadala nejakú signalizáciu alebo proste niečo, čím by zavolala sestru, ktorá má práve službu. Nikde nič však nebolo. Ako to?
"Haló, môže sem niekto prísť?" zakričala jemným hláskom. Predsa len bola vysílená. Boh vie, koľko tu takto ležala.
Ochvíľu sa otvorili dvere a dnu vstúpila stará žena.
Na sebe mala biely plášť, ktorý vynikol pri jej vlasoch ryšavej farby. Vyrazne žiarili jej okuliare s hrubými sklami a so zeleným rámikom.
"Slečna Johnstonová, konečne ste sa nám prebrala. Vaša rodina každý deň za vami chodila. Vlastne, zachvíľu by mala prísť." povedala milým hlasom a usmiala sa na ňu.
Hnedovláska len prikývla a znova si ľahla. Zatvorila oči a ani si neuvedomila, ako rýchlo zaspala.
"Katie, kedy sa už prebudí?" spýtal sa chlapec. Jeho hlas bol taký medový. Podľa hlasou počula v miestnosti tri osoby. Ženu, muža a nejakého chlapca, ale kto to je? Po dlhšej chvli sa rozhodla otvoriť oči a pozrela sa na nich. Boli to úplne neznámi ľudia.
"Ami!" zavzlykala hnedovlasá žena a tuho ju objala. Dievčina sa snažila dostať z jej objatia, ale marne. Nechcela ju ani pustiť.
"Ehm, paní, pustíte ma?" spýtala sa po chvíli, keď mala pocit, že sa nemôže nadýchnuť.
"Am, ty si ma nepamätáš? Ja.. ja som tvoja mama." povedala roztraseným hlasom a ustúpila trochu.
Amanda iba nemo hľadela. Toto nie je jej mama. Kde to je?
"Janie, si v poho?" spýtal sa jej chlapec. Na prvý pohľad bol okúzľujúci.
Bol vysoký. Jeho hnedé, strapaté vlasy mu nedbalo padali do očí. Do krásnych, orieškovo hnedých očí.
"Prečo ma tak voláš? Nikto mi tak nepovedal..." vydala zo seba a pohľadom si ich premeriavala.
"Hovorím ti tak vždy. Ja a Sirius. Janie, pamätáš si na nás? Vieš kto som?" Ona iba záporne zakývala s hlavou.
Postaršia žena sa rozplakala, nemohla uveriť tomu, čo sa dozvedela. Jej dcéra si ju nepamätala. A ona? Nachádzala sa medzi ľuďmi, na ktorých si vôbec nespomínala vôbec nevedela, kto sú.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lia Lia | 30. listopadu 2008 v 12:16 | Reagovat

uf...no a kto vlastne je?

2 pepenka5 pepenka5 | E-mail | Web | 2. prosince 2008 v 20:29 | Reagovat

Och, to je teda smutné =( Nikdy som nerozmýšľala, aké to musí byť keď... si nikto nikoho nepamätá, dokonca ani svoju matku nepoznala, ani Siriho =D Ale naozaj mi bolo až do plaču, tak rýchlo pridaj novú kapitolku, lebo sa zbláznim, čo bude ďalej =D

3 Tarantule Tarantule | Web | 13. prosince 2008 v 14:37 | Reagovat

nádherný.. vypadá to opravdu zajimavě už se těším jak to bdue pokračovat :) a doufám že co nejdřív

4 CiHaLeMa CiHaLeMa | Web | 23. prosince 2008 v 22:47 | Reagovat

Zvončeky už zvonia a ihličie vonia, svetlo sviečok mihotavé, Vianoce k nám prišli práve. Preto sviatky krásne maj, v pohode ich prežívaj.

Želá CiHaLeMa :D

5 Lil Lil | 16. ledna 2009 v 15:16 | Reagovat

POdľa mňa to nie je tak, že by si na nich nepamätala ale sa asi ocitla v nejakom inom tele, nie?

Krásna poviedka......tešim sa na pokračko =)

6 Jane SB♥ Jane SB♥ | Web | 23. února 2009 v 17:40 | Reagovat

hezké...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama