close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 


  • DOMŮ / ARCHIV / NECHCI REKLAMY! Blíží se 5 let výročí založení blogu!!!


23. Will

30. června 2008 v 21:47 | Ami Jane |  FF - Zkus změnit nezměnitelné
Jeny pomalým krokom kráčala k učebni obrany proti čiernej mágií. Skoro zabudla, že má dnes hodinu s Lucasom. Stále jej bolo divné, aby ho oslovovala krstným menom. Musela si však zvyknúť, pretože on na tom trval.

Na chodbách bola úplne sama. Jej kroky sa všade ozývali. Možno kedysi, by sa bála. Teraz však nie. Musela uznať, že odkedy je tu, má viac sebavedomia. V jej svete by si toľko neverila. Neverila by si, že aj ona môže niečo dokázať. Žeby ona bola niečím výnimočná.

"Jenifer, počkajte ma!" zakričal na ňu niekto zo zadu. Prekvapením sa mykla a s neurčitým pohľadom sa otočila. Rýchlym krokom sa k nej blížil profesor obrany. Na sebe nemal jeho obvyklý hábit. Naopak. Mal tmavomodré rifle a bielu košeľu. Musela uznať, že mu to pristane. Hneď sa ale pri tej myšlienke zastala a zavrtela protestne hlavou. Vyzerá úplne normálne. Pomyslela si a vduchu sa zamračila.

"Práve sa vraciam z kuchyne." oznámil jej, keď nebol od nej ani na dva metre. V ruke držal termosku a akýsi balíček. Zrejme vycítil jej nechápavý pohľad a hneď za tým dodal.
"Poprosil som tunajších škriatkov, aby pripravili tú najsilnejšú kávu. Budete to potrebovať." povedal a mierne sa pousmial.
Jenifer jeho úsmev opätovala a znova pokračovala vo svojej ceste spolu s ním.

"A aké že to mávate tie sny?" spýtal sa po chvíli. Jenifer nevedela, či mu má byť za to vďačná. To ticho, ktoré tu vládlo bolo neznesiteľné. Ale čo má odpovedať na túto otázku?
"No..sny, že sa niečo stane mojim blízkym. A tak..." povedala nervózne.

"Nebojte sa, niečo s tým spravíme. Keď ani toto nezaberie, budete užívať elixír od madam Pomfreyovej, to vám určite pomôže." povedal a anjelsky sa usmial.
"Pochybujem." zašeptala Jenifer a smutne si vzdychla.

Musela uznať, že tie sny jej naháňali hrôzu. Nechápala to, ale nechcela sa ich ani zbaviť. Musí zistiť, čo sa to tam deje. Kde to je. A kto jej tie sny vnucuje. Áno, konečne na to došla. Došla na to, že to niesú obyčajné sny. Tie by prestali. Po nich by sa necítila, akoby celú noc nespala. Útechou pre ňu momentálne bolo, že vedela, že nikam neodchádza. Z Rokfortu sa totiž premiestniť nedá a to bolo jediné jej šťastie.

"Jenifer, čo sa to s vami deje?" spýtal sa znova Lukas, keď vošli do jeho kabinetu. Jenifer sa posadila a pozrela sa mu do očí. Skúmal ju takým zvláštnym pohľadom. Nevedela určiť ale akým.
"Ako to myslíte?" spýtala sa a sklopila svoj zrak.
"No..tá vaša zmena výzoru, potom to, že nebývate už veselá. Zdáte sa mi smutná." povedal a neprestával sa na ňu dívať.
"Ja sa ale usmievam." povedala.
"Vy možno áno, ale vaše oči nie. Je v nich smútok a trápenie. Jenifer, chcel by som vám pomôcť." povedal. Podišiel k nej, vzal ju za ruky a prinútil ju, aby sa mu znova pozrela do očí.

"Jenifer, nechcem, aby ste sa trápila. Ak by ste čokoľvek. Naozaj čokoľvek potrebovala, som tu." povedal. Pohladil ju po ruke a znova sa vrátil k svojmu stolu. Jenifer sa na neho ale stále dívala. Čo to malo znamenať? Prečo keď sa jej dotkol zrazu akoby zabudla na všetko?

"Tak Jeny, môžeme začať?" spýtal sa a tým ju vytrhol s premýšľania. Jenifer prikývla.
"Dobre. Ja sa vám budem snažiť teraz dostať do hlavy. Vy si vyčistite myslienky a na nič nemyslite. Je vám to jasné?" spýtal sa s úsmevom. Jenifer sa znova nezmohla na slová a prikývla.

Zrazu začala myslieť na rôzne veci. Najprv to boli veselé, ale počase smutné. Vedela, že teraz to načo myslí, neovláda ona. Vedela ale, že si musí vyčistiť myseľ. Ale ono to nešlo. Videla teraz živo pred očami všetko, čo zažila. Cítila ako sa jej do očí derú slzy, ale nemohla to zastaviť. Ovládol ju smútok.

To, načo sa snažila zabudnúť mala pred očami znova a znova. Mary, rodičovské hádky, školu. To ako sa jej všetci smiali. To, ako si chcela vziať život...

Všetko to v jednom okamihu prestalo a ona unavene padla na kolená. Slzy jej tiekli po tvári. Nemohla to zastaviť.

Lukas ju vzal do svojej náruče a sadol si s ňou do kresla pri krbe. Pritúlil sa k nej a začal ju hladiť po vlasoch.

"Jenifer, to bude dobré. Netrápte sa." šeptal jej do ucha. Ale ona nemohla prestať. To všetko čo ju v duši trápilo. Všetky jej problémy sa teraz derú napovrch. Vždy sa snažila ujsť pred realitou, ale realita si ju teraz počkala. A veľmi škaredými údermi jej to teraz vracia.
"No tak, Jeny." povedal znova po chvíli. Keď začula, ako vyslovil jej meno, prebehol ju mráz po chrbte. Utrela si slzy, ktoré jej stekali po tvári a vstala od neho.

"Tak je to lepšie." povedal a mierne sa usmial. Nevyzeralo to však, že bol tomu rád. Vstal aj on a nalial jej šálku silnej kávy.
"Napite sa, urobí vám to dobre." povedal a podal jej ju. Jenifer sa ďakovne usmiala a napila sa. Musela uznať, že tá káva bola až priveľmi silná. Ale nevadilo jej to. Ten kofeín potrebovala.
"Boli ste dobrá. Rátal som s tým, že sa vám to na poprvý krát nepodarí." prehovoril znova.
Povedzte aspoň pravdu, bola som nemožná." povedala a mierne sa usmiala.
"Nie, nebola ste." povedal a už aj on sa usmieval.
"Chcem vás ale poprosiť. Nehovorte nikomu, čo ste videli." povedala s vážnou tvárou.
"Nebojte sa. U mňa je to v naprostom bezpečí." povedal a chápavo sa na ňu usmial.

Jenifer znovu cítila, ako sa jej slzy derú do očí, ale musela sa ovládnuť. Je to minulosť a nemôže na tom nič zmeniť.

"Už by som mala ísť." povedala po chvíli. Lucas už stihol povedať tiché ahoj a dobrú noc, pretože z jeho kabinetu doslova vybehla.
____

Liz s hlasitým rachotom dopadla na zem.
"Úžasné, tak toto sa môže stať iba mne!" zavrčala a vstala zo zeme. Začala sa oprašovať od sadzí, keď sa pri nej niekto zastavil.
"Slečna Elizabet?" spýtal sa. Liz na neho stočila svoj zrak. Pred ňou stál vysoký plavovlasý mladý muž s hnedými očami.
"To som ja. Kto ste?" spýtala sa chladne.
"Som Kristian Richard William Windsor. Ale hovorte mi Will." povedal oslnivo a mierne kývol hlavou.
"Super. Som Liz Coperová, ale to už asi viete." povedala a mierne sa zasmiala.
"Áno, Albus mi o vás už vravel. Nie ste hladná?" spýtal sa.
"Nie, len chcem vedieť, čo teraz so mnou bude." povedala a mierne sa zamračila.
"Dobre, tak poďte." povedal a vydal sa smerom do muklovskej štvrte.

Liz ho malými, ale rýchlimi krokmi nasledovala. Vôbec nevedela, kam idú a nemala z toho taký dobrý pocit. Jediné, čo o ňom vedela je jeho meno a to, že sa pozná s Dumbledorom. Zdalo sa jej to podozrivé. Preistotu zvierala svoj prútik, keby sa stalo niečo, čo by nečakala.

"Čo ste tak ticho?" spýtal sa veselým hlasom.
"Premýšľam." odpovedala jednoducho. Nemala náladu mu hovoriť o svojich pochybnostiach.
"Už sme tu." povedal a prudko zastal. Liz mala čo robiť, aby do neho nenarazila. Potom svoj pohľad stočila na starý, ošumelý, rodinný dom.

"A čo robíme tu?" spýtala sa a stále sa neurčito pozerala na tú "zrúcaninu".
"Tu budeme bývať. Nebojte sa, nevyzerá to vznútra tak zle." zasmial sa a vošiel dnu.

Liz ho pomalými krokmi nasledovala. Vôbec tomu neverila. Opatrne cez vchodové dvere nazrela dnu. Skoro sa posadila od prekvapenia. Pred ňou bola obrovská vstupná hala s malým stolíkom uprostred. Bolo to niečo nádherné. Skoro ako u nich doma.

"No tak, poďte dnu." zakričal na ňu zo schodov. Liz iba nemo prikývla a zavrela za sebou dvere. Medzitým Will zišiel dolu zo schodov a zastavil sa pred ňou.
"Tak, vitajte. Viem, že to nie je bohvie čo, ale je to môj domov." povedal a mierne sa usmial.
"Ste sa zbláznili? Veď to je skoro ako u nás doma." povedala nadšene.
"To som rád, pretože od teraz je to aj váš domov. Vaše izby sú na poschodí a doprava. Keby ste niečo potrebovali, tak ja mám spáľnu tiež na poschodí, ale doľava. Kuchyňa a jedáleň sú tuto napravo a obývacia izba hneď pred vami." povedal s úsmevom. Liz si to všetko začala obzerať. Vyzeralo to tu nádherne.
"Tak tuto sa mi bude páčiť." povedala potichu.

"Komnaty na cvičenie tú tamto." povedal a ukázal na dvere úplne naľavo. Liz sa pozrela tým smerom. Myslela si, že to je šatník a nie nejaká telocvična...

"Mali by sme sa ale najprv porozprávať." povedala a zahľadela sa mu do očí.
"Dobre, tak poďte." usmial sa a zamieril do obývacej izby. Liz očakávala hocičo, ale toto nie. Bolo hneď na prvý pohľad vidieť, že izby sú robené kúzlami, pretože sa to až moc nápadne podobalo na chrabromilskú spoločenskú miestnosť. Bez slova si sadla do kresla pri krbe a s otázkou v očiach sa pozrela na neho.

Will prútikom zapálil oheň v krbe a sadol si oproti nej. "Tak, čo by ste všetko chceli o mne vedieť?"
"Kto ste? Kde pracujete? Čo všetko viete o mne?" pýtala sa ho jednu otázku za druhou. Hnedovlasý muž sa usmial a jedným gestom ju zastavil.
"Moje meno už poznáte. Ako ste postrehli, pochádzam zo starého anglického rodu. Nikdy to však nebolo to, čo som si želal. Preto som sa star aurorom. Skúšky som úspešne urobil minulý rok a odvtedy som bol v teréne."
"Iba minulý rok?" spýtala sa ho prekvapene.
"Áno, ale podľa Albusa mám neskonalý talent." pousmial sa. "Preto mi zveril aj vás. O vás viem iba to, čo vie profesor. Nič viac, nič menej. Mojou úlohou je vás chrániť a pomáhať vám. Mimo školy ste v nebezpečí, ale aj tam by to nebolo to pravé."
"Takže, vy mi chcete povedať, že budete môj učiteľ?" spýtala sa priamo.
"Nie, tak by som to nenazval. Iba osobný tréner." povedal a znovu sa usmial.
"A čo ste robili dovtedy? Než ste vykonali skúšky?"
"Študoval som na Rokforte. Ako ste iste postrehli, som nefalšovaný chrabromilčan."
"Dobre, možno vám aj verím. Ale ako vám môžem veriť, že nikomu neprezradíte moje tajomstvo?"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama