
Ubehlo už niekoľko hodín. Jenifer bola stále na pozemkoch, skrytá pri jednom strome, ktorý bol veľmi ďaleko od hradu.
Stále spomínala, na všetko. Uvedomila si, že jej správanie v tomto prípade musí zmeniť a to rapídne. Táto realita si to vyžaduje. Inak by to nezvládla a ona musí byť silná. Ale dokáže sa tak správať? Nedokáže ale musí. Ten boj, čo ju čaká. Bude to veľmi ťažké vidieť, čo sa okolo deje. Keby vtedy bola taká ako teraz, bola by veľmi slabá a zraniteľná. Ukazuje svoje slabosti. To ale nemôže.
Stále spomínala, na všetko. Uvedomila si, že jej správanie v tomto prípade musí zmeniť a to rapídne. Táto realita si to vyžaduje. Inak by to nezvládla a ona musí byť silná. Ale dokáže sa tak správať? Nedokáže ale musí. Ten boj, čo ju čaká. Bude to veľmi ťažké vidieť, čo sa okolo deje. Keby vtedy bola taká ako teraz, bola by veľmi slabá a zraniteľná. Ukazuje svoje slabosti. To ale nemôže.
Zmení sa na nepoznanie. Nemôže tu len tak plakať kvôli niečomu, čo sa už stalo.
Utrela si posledné szly a vstala. Napravila si svoj habit a veľmi pomalým krokom sa vydala do hradu.
Pozrela sa posledný krát na to miesto, kde dlhé hodiny sedela a plakala. Tam nechala svoje ja...tie dobré vlastnosti, ktoré mala. Tie, ktoré odkrývali jej slabé miesta.
Znovu sa otočila na hrad. Tam kam smerovala. Zatala ruku v päsť a silno privrela oči. Musí to dokázať. Keď už je tu, musí splniť tú prostú, ale predsa veľmi obtiažnu úlohu. Zbaviť svet Temného pána.
Vstúpila do Veľkej siene. Podľa svojich hodiniek vedela, že je čas večere. Nikoho si nevšimla. Lepšie povedané nikoho si ani všimnúť nechcela. Sadla si na kraj stola a pozrela sa na kopu jedla, ktorá bola pred ňou.
Nemala na nič chuť. Zdvíhal sa jej z toho všetkého žalúdok. Vzala si pohár, napila sa tekvicového džúsu. Vstala a rýchlym krokom odišla z Veľkej siene.
"Jenifer! No tak, počkaj!" kričal za ňou niekto. Poznala ho podla hlasu. Znovu silne privčela viečka, ale pokračovala ďalej. Ešte viac zrýchlila do kroku, keď počula, že jej prenásledovateľ sa za ňou rozbehol.
Zrazu ju niekto drsne chytil za ruku a otočil si ju tvárou k sebe.
Jenifer sa nenávistne pozrela do temných, búrkových očí.
"Čo chceš?!" spýtala sa ho z ostra. V jej hnedých očiach bola číra nenávisť. Veľmi bola zozčúlená z toho, čo jej urobil ešte v ten deň. Na večierku sa mohlo udiať hocičo, ale to neznamená ešte niečo viac.
"Ja iba som sa ti chcel omluviť, za to ráno." povedal a stále sa jej pozeral do očí. Neskoro, chlapec. Pomyslela si a zašklebila sa. Teraz, keby ju niekto nepoznal by mohol povedať, že stopercentne patrí do Slizolinu.
"A nemyslíš si, že je na to neskoro?!" spýtala sa a potom svoj pohľad stočila na ruku, ktorú jej držal. Bola tak nahnevaná, že ani nevnímala tú bolesť. Rýchlo si ju vytrhla z jeho zovretia a znova sa mu pozrela do očí. Kedysi by jej to robilo problémy, ale teraz nie.
"Asi áno, ale chcem aby..." začal hovoriť. Tentokrát to bol on, ktor sklopil pohľad. Jenifer mu však rýchlo skočila do reči.
"Asi?! Je neskoro Black!" zarevala po ňom. Jeho meno sa ešte všade na okolo ozývalo a odrážalo zo stien.
"Takže už som Black?" spýtal sa a znovu sa jej pozrel do očí.
"A čo by si pre mňa mal byť? Nikdy viac si ani nebol, nemyslíš?! Čierna ovca rodiny....alebo skôr biela?! Mňa tým neoklameš, pretože v hĺbke duše si aj ty uvedomuješ, že si rovnaký. Nič a nikto o tom nepresvedčí ani mňa a ani teba!" povedala nenávistne.
Sirius sa neudržal. Kypel v ňom hnev. Mal ju rád, ale tieto slová, ktoré počul z jej úst. Napriahol sa a strelil jej facku, ktorú Jenifer neustála.
Jenifer sa ocitla na zemi. Vôbec to nečakala. Pošúchala si boľavé líce, ktoré rýchlo nabralo červenú farbu. Opatrne sa zdvihla zo zeme. Vedela, že keby ho teraz udrela, nič by tým nedosiahla. Pozrela sa mu do očí a znovu sa víťazne zašklebila.
"Teraz si potvrdil to, čo som povedala. Zníšiť sa k tomuto môže len Black!" povedala. Za Siriusom počula kroky. Trochu sa nahla. Zistila, čo to je Ginny, Liz a Lily.
"A pozrime, máme tu obecenstvo." zasmiala sa chladne.
"Čo sa to tu deje?" spýtala sa Liz. Ani jedna z nich to nechápala. Videli iba, ako sa Jenifer a Sirius prepaľujú pohľadmi a ako má Jenifer červený obtisk na tvári. Ginny vypleštila na Siriusa oči.
"Ty si ju udrel?" Jenifer sa znova zasmiala. Ani jeden z nich tentokrát ale nevedel prečo.
"Tuto pán Black iba dokázal, že je Black, keď sa znížil k tomu, aby udrel dievča. To je všetko." povedala. Naklonila sa nad Siriusa.
"Zmenila som sa, odteraz si dávaj pozor na to, čo robíš." povedala. Sirius sa nebadane otriasol.
Parkerová sa otočila a s úsmevom na tvári odišla preč. Na siedme poschodie.
"Ako si ju mohol udrieť?" spýtala sa vyčítavo Liz, keď Jeny odišla. Sirius sa na ňu smutne pozrel.
"Neovládol som sa." povedal a zosunul sa dole po stene.
"Bude to dobré Sirius, odpustí ti, uvidíš." usmiala sa na neho smutne Ginny. Vedela, že to potrebuje teraz viac Sirius ako Jenifer.
"Nebude. Zmenila sa. Vždy bola veselá ale teraz...keď si pomyslím, že za to môžem ja." povedal a nasucho prehltol.
"Nemôžeš za to ty. Bolo to jej rozhodnutie." usmiala sa Liz. Sirius sa jej pozrel do očí. Nemo prikývol.
"Choďte pohľadať Jenifer, ja odvediem Siriusa." povedala Liz smerom k svojim dvom kamarátkam. Ginny s Lily iba prikývli a vydali sa chodbou, cez ktorú ešte predchvíľou prechádzala Parkerová.
Liz sa usmiala sa Siriusa. "Tak poď." Pomohla mu zdvihnúť sa zo zeme a pomalým krokom s ním šla do spoločenskej miestnosti.
"Liz, povedz mi o nej niečo viac." povedal po chvíli Sirius. Liz sa na neho nechápavo pozrela.
"Ako niečo viac? O kom?"
"O Jenifer. Skoro nič o nej neviem. Kde vyrastala? Z akej rodiny pochádza?" začal hovoriť Sirius jednu otázku za druhou.
Liz si len povzdychla.
"Sirius, na tieto otázky má právo odpovedať len ona."
"Ale prečo? Prečo niečo skrývate?"
"Teraz nie je ten správny čas. Raz sa to určite dozvieš, ale nie tu a teraz." povedala. Sirius zastal a zadíval sa jej do očí.
"Prisahal by som, že tie oči som niekde videl." Liz sa na neho pozrela ako na blázna. Čo to tu tára? Veď keď žila ona, tak on tu nebol?
"To sa ti asi len zdá." zasmiala sa.
"Nie nezdá...tie oči...tie sa nedá pomýliť." povedal a mierne sa usmial.
"Tak keď si spomenieš, daj mi vedieť." zazubila sa. Jej oči sa čibalsky leskli. Vtedy sa Sirius zatváril, ako keby uvidel ducha.
"Niečo sa ti nezdá?"
"Nie...ja len...Ako sa volala tvoja mama?"
"Melisa." opdpovedela okamžite. Najradšej by si ale vtedy odrezala jazyk. Musela mu to vyžvaniť? Nemohla si niečo vymyslieť?
"Melisa Coperová? Mala dcéru Elizabet Coperovú.. Bol som tam. Videl som tú fotku...Bola si to ty. Je to pravda? Ty si tá Elizabet Coperová?" spýtal sa. Liz uhla pohľadom.
"Samozrejme že nie...Veď... to by ani nebolo možné." zasmiala sa.
"Nepôjdeme už?" spýtala sa rýchlo. Sirius sa na ňu nedôverčivo pozrel a nakoniec prikývol.
Jenifer prešla trikrát okolo steny. Chytila sa za kľučku objavených dverí a vošla dnu. Nachádzala sa vo svojej kúpeľni, ktorú mala aj doma. Otvorila malú skrinku, vyťiahla si odtiaľ nožničky, farbu na vlasy a postavila sa pred zrkadlo.
Chytila nožničky do rúk, ešte raz sa pozrela na svoje dlhé hnedé vlasy a urobila prvý krok, k zmene.
Utrela si posledné szly a vstala. Napravila si svoj habit a veľmi pomalým krokom sa vydala do hradu.
Pozrela sa posledný krát na to miesto, kde dlhé hodiny sedela a plakala. Tam nechala svoje ja...tie dobré vlastnosti, ktoré mala. Tie, ktoré odkrývali jej slabé miesta.
Znovu sa otočila na hrad. Tam kam smerovala. Zatala ruku v päsť a silno privrela oči. Musí to dokázať. Keď už je tu, musí splniť tú prostú, ale predsa veľmi obtiažnu úlohu. Zbaviť svet Temného pána.
Vstúpila do Veľkej siene. Podľa svojich hodiniek vedela, že je čas večere. Nikoho si nevšimla. Lepšie povedané nikoho si ani všimnúť nechcela. Sadla si na kraj stola a pozrela sa na kopu jedla, ktorá bola pred ňou.
Nemala na nič chuť. Zdvíhal sa jej z toho všetkého žalúdok. Vzala si pohár, napila sa tekvicového džúsu. Vstala a rýchlym krokom odišla z Veľkej siene.
"Jenifer! No tak, počkaj!" kričal za ňou niekto. Poznala ho podla hlasu. Znovu silne privčela viečka, ale pokračovala ďalej. Ešte viac zrýchlila do kroku, keď počula, že jej prenásledovateľ sa za ňou rozbehol.
Zrazu ju niekto drsne chytil za ruku a otočil si ju tvárou k sebe.
Jenifer sa nenávistne pozrela do temných, búrkových očí.
"Čo chceš?!" spýtala sa ho z ostra. V jej hnedých očiach bola číra nenávisť. Veľmi bola zozčúlená z toho, čo jej urobil ešte v ten deň. Na večierku sa mohlo udiať hocičo, ale to neznamená ešte niečo viac.
"Ja iba som sa ti chcel omluviť, za to ráno." povedal a stále sa jej pozeral do očí. Neskoro, chlapec. Pomyslela si a zašklebila sa. Teraz, keby ju niekto nepoznal by mohol povedať, že stopercentne patrí do Slizolinu.
"A nemyslíš si, že je na to neskoro?!" spýtala sa a potom svoj pohľad stočila na ruku, ktorú jej držal. Bola tak nahnevaná, že ani nevnímala tú bolesť. Rýchlo si ju vytrhla z jeho zovretia a znova sa mu pozrela do očí. Kedysi by jej to robilo problémy, ale teraz nie.
"Asi áno, ale chcem aby..." začal hovoriť. Tentokrát to bol on, ktor sklopil pohľad. Jenifer mu však rýchlo skočila do reči.
"Asi?! Je neskoro Black!" zarevala po ňom. Jeho meno sa ešte všade na okolo ozývalo a odrážalo zo stien.
"Takže už som Black?" spýtal sa a znovu sa jej pozrel do očí.
"A čo by si pre mňa mal byť? Nikdy viac si ani nebol, nemyslíš?! Čierna ovca rodiny....alebo skôr biela?! Mňa tým neoklameš, pretože v hĺbke duše si aj ty uvedomuješ, že si rovnaký. Nič a nikto o tom nepresvedčí ani mňa a ani teba!" povedala nenávistne.
Sirius sa neudržal. Kypel v ňom hnev. Mal ju rád, ale tieto slová, ktoré počul z jej úst. Napriahol sa a strelil jej facku, ktorú Jenifer neustála.
Jenifer sa ocitla na zemi. Vôbec to nečakala. Pošúchala si boľavé líce, ktoré rýchlo nabralo červenú farbu. Opatrne sa zdvihla zo zeme. Vedela, že keby ho teraz udrela, nič by tým nedosiahla. Pozrela sa mu do očí a znovu sa víťazne zašklebila.
"Teraz si potvrdil to, čo som povedala. Zníšiť sa k tomuto môže len Black!" povedala. Za Siriusom počula kroky. Trochu sa nahla. Zistila, čo to je Ginny, Liz a Lily.
"A pozrime, máme tu obecenstvo." zasmiala sa chladne.
"Čo sa to tu deje?" spýtala sa Liz. Ani jedna z nich to nechápala. Videli iba, ako sa Jenifer a Sirius prepaľujú pohľadmi a ako má Jenifer červený obtisk na tvári. Ginny vypleštila na Siriusa oči.
"Ty si ju udrel?" Jenifer sa znova zasmiala. Ani jeden z nich tentokrát ale nevedel prečo.
"Tuto pán Black iba dokázal, že je Black, keď sa znížil k tomu, aby udrel dievča. To je všetko." povedala. Naklonila sa nad Siriusa.
"Zmenila som sa, odteraz si dávaj pozor na to, čo robíš." povedala. Sirius sa nebadane otriasol.
Parkerová sa otočila a s úsmevom na tvári odišla preč. Na siedme poschodie.
"Ako si ju mohol udrieť?" spýtala sa vyčítavo Liz, keď Jeny odišla. Sirius sa na ňu smutne pozrel.
"Neovládol som sa." povedal a zosunul sa dole po stene.
"Bude to dobré Sirius, odpustí ti, uvidíš." usmiala sa na neho smutne Ginny. Vedela, že to potrebuje teraz viac Sirius ako Jenifer.
"Nebude. Zmenila sa. Vždy bola veselá ale teraz...keď si pomyslím, že za to môžem ja." povedal a nasucho prehltol.
"Nemôžeš za to ty. Bolo to jej rozhodnutie." usmiala sa Liz. Sirius sa jej pozrel do očí. Nemo prikývol.
"Choďte pohľadať Jenifer, ja odvediem Siriusa." povedala Liz smerom k svojim dvom kamarátkam. Ginny s Lily iba prikývli a vydali sa chodbou, cez ktorú ešte predchvíľou prechádzala Parkerová.
Liz sa usmiala sa Siriusa. "Tak poď." Pomohla mu zdvihnúť sa zo zeme a pomalým krokom s ním šla do spoločenskej miestnosti.
"Liz, povedz mi o nej niečo viac." povedal po chvíli Sirius. Liz sa na neho nechápavo pozrela.
"Ako niečo viac? O kom?"
"O Jenifer. Skoro nič o nej neviem. Kde vyrastala? Z akej rodiny pochádza?" začal hovoriť Sirius jednu otázku za druhou.
Liz si len povzdychla.
"Sirius, na tieto otázky má právo odpovedať len ona."
"Ale prečo? Prečo niečo skrývate?"
"Teraz nie je ten správny čas. Raz sa to určite dozvieš, ale nie tu a teraz." povedala. Sirius zastal a zadíval sa jej do očí.
"Prisahal by som, že tie oči som niekde videl." Liz sa na neho pozrela ako na blázna. Čo to tu tára? Veď keď žila ona, tak on tu nebol?
"To sa ti asi len zdá." zasmiala sa.
"Nie nezdá...tie oči...tie sa nedá pomýliť." povedal a mierne sa usmial.
"Tak keď si spomenieš, daj mi vedieť." zazubila sa. Jej oči sa čibalsky leskli. Vtedy sa Sirius zatváril, ako keby uvidel ducha.
"Niečo sa ti nezdá?"
"Nie...ja len...Ako sa volala tvoja mama?"
"Melisa." opdpovedela okamžite. Najradšej by si ale vtedy odrezala jazyk. Musela mu to vyžvaniť? Nemohla si niečo vymyslieť?
"Melisa Coperová? Mala dcéru Elizabet Coperovú.. Bol som tam. Videl som tú fotku...Bola si to ty. Je to pravda? Ty si tá Elizabet Coperová?" spýtal sa. Liz uhla pohľadom.
"Samozrejme že nie...Veď... to by ani nebolo možné." zasmiala sa.
"Nepôjdeme už?" spýtala sa rýchlo. Sirius sa na ňu nedôverčivo pozrel a nakoniec prikývol.
Jenifer prešla trikrát okolo steny. Chytila sa za kľučku objavených dverí a vošla dnu. Nachádzala sa vo svojej kúpeľni, ktorú mala aj doma. Otvorila malú skrinku, vyťiahla si odtiaľ nožničky, farbu na vlasy a postavila sa pred zrkadlo.
Chytila nožničky do rúk, ešte raz sa pozrela na svoje dlhé hnedé vlasy a urobila prvý krok, k zmene.








