Znovu som spala ako obvykle. Vždy spím do takej desiatej, jedenástej. No čo. Každý si potrebuje oddýchnuť. Keďže rodičia odišli už včera a včera prišiel aj Remus, hádajte kto bol teraz so mnou v izbe. Zrazu som len cítila, ako sa ma niekto pokúša zobudiť.
"Emma, vsávaj. Je už deväť hodín." budil ma niekto.
"No a? Mne je to jedno, nechaj ma spať!" odsekla som a otočila sa na druhý bok. Na moju smolu, ten kto ma budil, mal už sedemnásť, tak už mohol čarovať aj mimo školy. Nevedela som čo chystá. Len som zrazu zostala.....mokrá.
"No a? Mne je to jedno, nechaj ma spať!" odsekla som a otočila sa na druhý bok. Na moju smolu, ten kto ma budil, mal už sedemnásť, tak už mohol čarovať aj mimo školy. Nevedela som čo chystá. Len som zrazu zostala.....mokrá.
"Black, to si urobil naposledy!" zakričala som. Vybehla som z postele a začala som ho naháňať. Ten blb utekal do kuchyne. Zrazu som sa len zastavila v dveroch. Nechápala som, prečo na mňa tak všetci počumovali. Tí všetci bol Sirius, Remus a môj braček. No a potom som si to uvedomila. Spala som v tenkej nočnej košielke. A keď ma Sirius oblial vyzeralo to, akoby som nič nemala na sebe. Veď Black za to ešte zaplatí!
"Dobré ráno. Ako sa máte?" povedala som z úsmevom a rýchlo som ušla späť do mojej izby. Začala som sa obliekať. Už som mala na sebe spodné prádlo a v tom sa otvorili dvere. Prečo ja mám dnes takú smolu? V dveroch stál samozrejme Black.
"Vypadni!! Nevidíš, že sa tu prezliekam?" zakričala som. Nedivila by som sa, keby to bolo počuť aj u susedov :).
"Dobre, pôjdem, ale čo za to?" on si robí srandu?
"Nechám ťa o pá hodín dlhšie žiť!"
"Nie, to sa mi nezdá také vhodné." povedal kľudným hlasom a začal sa ku mne približovať.
"Dobre, pôjdem, ale čo za to?" on si robí srandu?
"Nechám ťa o pá hodín dlhšie žiť!"
"Nie, to sa mi nezdá také vhodné." povedal kľudným hlasom a začal sa ku mne približovať.
Keď som si to všimla, začala som cúvať. V tom som narazila do mojej steny v izbe. Bože, prečo musím mať takú malú izbu? Nemala som kam utiecť a on sa stále približoval a vyzívavo sa na mňa usmieval. Pomoc, prečo ma sem nedojde otravovať môj potrhlý braček? Čo som komu urobila? Za tú chvíľu čo vám sem píšem prečo mi nikto nepomôže, bol Black odo mňa už len pár centimetrov. Zrazu som pocítila jeho dych, pozrela som mu do očí. Má tak krásne oči. Zavrtela som hlavou. Nie, čo mi už preskočilo? On nemá nič pekné, ani oči. Zrazu sa pobozkal. Musím uznať, že bozkávať vie. Chcela som ho od seba odtrhnúť, ale pevne ma držal, takže som nemohla. Čím viacej som sa bránila, tým viacej mi nedovolil hýbať sa. Tak som pristúpila na jeho hru. Bozky som mu opätovala. Mala som pravdu. Jeho stisk povolil, dokonca ma už ani nedržal. Kopla som ho kolenom medzi nohy. Viete, aký to malo účinok. Ihneď padol na zem a začal sa skrúcať. Rýchlo som na seba niečo hodila a utekala, smer normálna civilizácia v tomto dome.
Pri dverách som sa ešte otočila a povedala mu.
"Nabudúce si toto nedovoluj, lebo to bude ešte horšie." a rýchlo som odcupitala do kuchyne za Remusom.
"Nabudúce si toto nedovoluj, lebo to bude ešte horšie." a rýchlo som odcupitala do kuchyne za Remusom.








