"Takže, môžeme začať?"spýtala sa Emma Siriusa.
"Aj áno. Ešte som sa ťa ale chcel opýtať, ktorý tanec budeme trénovať skôr?"
"To je jedno."
"Tak poď to paso doble."
"Dobre. A aké prvky by si tam chcel použiť?"
"Ehm...To existujú aj prvky???"spýtal sa zmätene.
"Áno!"odpovedala Emma. "Ja by som tam dala aj jednu zdvíhačku na začiatku a potom na konci."
"Dobre. A myslíš, že ťa udvihnem?"zasmial sa Sirius.
"Ak chceš, môžme to nechať tak!"odsekla.
"Ale no tak. Nemusiš sa hneď uraziť."
"Ja sa neurážam."
"Jasne a ja som Lucius Malfoy."zasmial sa Black.
"Tak začnime s tou zdvíhačkou, inak sa to nikdy nenaučíš."
"Ja? Ja sa to naučím. Skôr pochybujem o tebe." zasmial sa Sirius. Emme to neprišlo smiešne. Hodila na neho pohľad zabijaka a chystala sa odísť z prázndnej učebňe. Sirius ju však chytil za lakeť.
"Ale no tak, nechcel som."povedal jej do ucha. Ihneď jej nabehli zimomriaky. Mal tak nádherný hlas. Zavrela oči a vychutnávala jeho dych, ktorý cítila na svojom krku.
"Myslím, že by sme mali začať."povedala tichým hlasom. Sirius ju však ešte nepustil. Stále sa pozeral na jej krk. Mala takú hebkú a voňavú pokožku. Prisunul sa k nej ešte bližšie. Potom si ju otočil, aby sa jej mohol dívať do očí. Mierne sa k nej priblížil. Dotkol sa svojími perami tých jej. Emma zavrela oči. Jeho bozk bol taký nežný. Po chvíli sa jeho intenzita začala zvyšovať a jeho bozk mu opätovala. Bol čaraz vášnivejší a vášnivejší. Z jej pier zamieril rovno na jej krk. Slastne zaklonila hlavu. Bolo to také príjemné, že vydala tichý sten. To Siriusa utvrdila v tom, že robí dobre. Pomaly jej začal rozopínať gombíky na jej blúzke. Emma sa zarazila. Je na to pripravená? Odtrhla sa od Siriusa a pozerala sa mu do očí.
"Nemôžem...Ja a ty...to nejde."povedala potichu a ušla z učebne. Sirius si len smutne vydýchol a zamieril tiež do svojej izby.
"Á, Sirius!"oslovil ho niekto.
"Dobrý večer Albus."usmial sa na Dumbledora.
"Odkiaľ idete, ak sa môžem spýtať?"
"Mal som tréning..."
"Aha."
"Smiem sa vás ja niečo opýtať?"
"Samozrejme, ale poďte radšej do mojej pracovne." Sirius prikývol a vidal sa za ním.
"Tak, posaďte sa."povedal Dumbledore a ukázal na kresla. Sirius si sadol.
"Čo ste to teda chceli?"
"No...je to len náhoda, že tancujem aj s Emmou v tej súťaži?"
"Vedel som, že na to prídeš. Chcel som, aby si na ňu mohol dávať pozor."
"Ale prečo? Dje sa niečo, o čom neviem?"
"Aj áno. Preto by som vás chcel poprosiť o maximálnu diskrétnosť."
"Samozrejme..."
"Fénixovmu rádu sa donieslo, že v Rokforte sa tajne stretávajú smrťožrúti."
"Ale ako?"
"To nik nevie. Preto som vás chcel poprosiť, či by ste niekedy nedávali pozor pri rozhovore iných."
"Samozrejme."
"To som rád."usmial sa.
"Albus, ja...chcel by som vstúpiť do toho fénixovho rádu."
"Na najbližšej porade to navrhnem. Uvidíme, či sa to podarí."usmial sa.
"Ďakujem vám. A teraz, ak dovolíte."povedal a vstal.
"Samozrejme. Dovidenia."
Sirius vstal a odišiel z jeho pracovne. Práve kráčal okolo prázdnej učebne, keď začul divné zvuky. Spomenul si, čo sľúbil Dumbledorovi. Vtrhol dnu. V rohu učebne uvidel Remusa, ako bozkáva Angelu. Keď si všimli, že niesú sami.
"Ehm..pardon."začervenal sa Sirius a rýchlo odišiel
"Tak toto by som nikdy do nich nepovedal. Veď sa mu páčila Emma..."povedal si sám pre seba Sirius. To už bol ale pri obrazu Tučnej panej.
"Ale čo tak neskoro?"spýtala sa ho zvedavo.
"Bol som s profesorom Dumbledorom."
"Len aby. A heslo?"
"Pomarančová šumienka." Tučná pani odskočila a Sirius mohol vojsť dnu. V spoločenkej miestnosti bola tma. Iba videl, ako v kresle pri krbe niekto sedí. On si dotyčného však nevšímal a pokračoval ďalej.
"Sirius?"spýtala sa osoba v kresle.
"Emma? Čo tu robíš?"
"Poď so mnou prosím."povedala a ťahala ho von do hradu. Mierila rovno na siedme poschodie. Tri krát prešla okolo steny. Zjavili sa tam dvere.
Vošli dnu. Oblavili sa v malej miestnosti, ktorú osvetloval krb. Pred ním boli dve pohodlné kresielka.
"Posaď sa!"prikázala mu. Sadol si a svoj pohľad uprel na ňu.
"Čo sa to s tebou deje?"spýtala sa.
"Ako to myslíš?"
"Ešte si z nikým nechodil. Si zodpovednejší a..."
"Neviem. Môžno som už konečne dospel."usmial sa.
"A čo cítiš ku mne?"
"Čo?"
"No..či ku mne niečo cítiš a ak áno, tak čo to je." Sirius vstal z kresla a podišiel k nej.
"Emma..ja ťa milujem."povedal jej do ucha. Tieto slová nechcela počuť. Alebo áno? Chcela naňho zabudnúť, ale nemôže mu zlomiť srdce. Pozrela sa do jeho búrkových očí.
"A odkiaľ máš môj denník."povedala potichu.
"Aký denník?"
"Minule som bola vo vašej izbe. Našla som ho pod tvojím vankúšom."
"To je na dlhé rozprávanie."
"Odkiaľ ho máš?!"
"Nepochopila by si tomu."
"Aspoň mi neklam..."
"Ale ja ti neklamem."povedal smutným hlasom.
"Keby si mi neklamal, povedal by si mi pravdu."
"To ale nejde."
"Nechcem ťa už vidieť. Ak ma naozaj miluješ, ako si to tak nazval, povedal by si mi to."
"Ale...čo bude s nami? A so súťažou?"
"Na to je ešte čas!"odsekla a odišla. Než vyšla z izby otočila sa, "Myslela som si, že si sa naozaj zmenil."








