
Emma sa pomaly vybrala k jazeru. Na vyučovanie sa jej ísť nechcelo. Sadla si pod obľúbený strom a pozrela sa na hladinu jazera. Bolo také pokojné. Jej myšlienky ihneď zabľúdili k Siriusovi.
´Naozaj sa zmenil? A ak áno, čo to zapríčinilo? Prečo naňho musím stále mysieť? Že by mal James naozaj pravdu? Naozaj som sa do neho zamilovala? Po tých slovách, ktoré som mu vravievala? Po tých hádkach? Prečo ja. Koľko dievčat by chcelo byť na mojom mieste. Ja neviem...mám mu tu šancu dať? Čo ak sa pretvaruje....ja...potrebujem čas. Áno. Nepoviem mu ani áno a ani nie.´Tieto myšlienky jej stále vírili v hlave. Ani už nečítala knihu, ktorú si zo sebou priniesla. Stále myslela na chlapca a havraními vlasmi a búrkovými očami. Prečo ale tak náhle? Mala ho rada aj predtým?
Hneď ako vybehla Emma von zo spoločenskej miestnosti sa vybral tiež von. Chcel ísť do Rokwillu kúpiť niečo Lily, ako mu radila Emma. Zavítal rovno do Medových labiek.
"Čo by si rád?"spýtala sa ho postaršia paní.
"Nejakú veľkú marcipánovú bonboniéru."povedal. Po tých rokov, už vedel, akú ma Lily najradšej. Predavačka iba prikývla a odbehla od zadu. Po chvíli sa vrátila a v rukách držala obrovskú bonboniéru.
"Môže byť?"spýtala sa. James iba prikývol. Ak sa jej toto nebude páčiť, tak potom už nevie.
"Chceš ju aj zabaliť?"
"Áno."
"A aký na ňu chceš papier?"spýtala sa a ukázala mu vzorkovník. ihneď ho upútal červený papier s bielou laliou na vrchu.
"Tento."povedal a ukázal jej ho. Zachvíľu už odchádzal s dobrým pocitom. Teraz jej chcel kúpiť ešte....
_____________
"Emma!"zakričal za ňou niekto, keď sa vracala do chrabromilskej veže. Pri jazere strávila celé poobedie, takže už bolo po vyučovaní. Emma sa otočila a pozrela sa do búrkových očí.
"Ahoj."usmial sa na ňu.
"Hm."povedala a pokračovala ďalej. Sirius zostal prekvapený.
"Iba som sa ťa chcel spýtať. Už si sa rozhodla?"spýtal sa opatrne.
"Nie."odpovedala.
"Tak keď budeš vedieť, stačí iba povedať."usmievavo odpovedal.
"Ale ja som ti už odpovedala."povedala.
"Ako to...?"
"Nejdem s tebou do Rokwillu."
"Prečo?"
"Chcem byť s Lily."
"Ale s tou môže byť aj tvoj brat. Myslel som, že...."povedal smutne.
"Tak si myslel zle."odpovedala a zrýchlila do kroku. Sirius nechej za ňou ísť. Prečo sa teraz takto správala? Veď sú kamaráti. Alebo už nie?
_________
Emma teraz ľutovala, aká k nemu bola chladná. Nechcela, ale ničo jej našepkalo.. Aj tak s ním nechcela ísť do Rokwillu. Alebo áno? Prečo sa v sebe už nevyzná. Mala by konečne vybrať svoj denníček. Toľko si s ním už nepísala. Bola to jediná vec, ktorej nadovšetko verila. Aj keď bol od Siriusa.
Pomaly sa teda vybrala do jej a Angelinej izby. Sadla si na svoju posteľ a zaťiahla závesy. Vyťiahla z kufra denník.
Sirius zostal stáť. Nechcel sa s ňou stretnúť. Nevedel by, čo jej má povedať, keby zostali sami. Potom za však rozhodol, pôjde rovno do ich izby a nikoho si nebude všímať.
Rýchlo vyšiel po schodoch. Sadol si na posteľ a začal sa prehrabovať v batohu, ktorý mal zo svojej doby. Mal tam plášť, ešte stále vajce fénixa a...Denník? On si ho ale nebral?! Tak kto?!
Opatrne ho otvoril. Začalo sa tam objavovať písmo. Žeby práve vtedy si doň písala? Mal pravdu. Prečítal si všetko, čo tam bolo...o ňom. Už vedel, prečo sa k nemu tak správala. Vzal si svoj brk a začal doň písať.
Rýchlo vyšiel po schodoch. Sadol si na posteľ a začal sa prehrabovať v batohu, ktorý mal zo svojej doby. Mal tam plášť, ešte stále vajce fénixa a...Denník? On si ho ale nebral?! Tak kto?!
Opatrne ho otvoril. Začalo sa tam objavovať písmo. Žeby práve vtedy si doň písala? Mal pravdu. Prečítal si všetko, čo tam bolo...o ňom. Už vedel, prečo sa k nemu tak správala. Vzal si svoj brk a začal doň písať.
Prečo mu neveríš?
Emma na tie slová hľadela ako na zjavenie. Ako to?
Kto si?
Sirius sa musel zasmiať. Bolo to zvláštne, druhý krát jej cez denník vysvetlovať, kto je. Pristúpil na jej hru.
A kto si ty?
Emma. Teraz povedz kto si a ako to, že píšeš do môjho denníka?
Nechcel jej povedať spoje meno. A jeho prezývku tiež už pozná. Napadla ho ďaľšia. Niektorý mu hovoria Rokfortský cassanova, tak čo treba Cass.
Moja prezývka je Cass. A tento denník mi dal kamarát. Asi je nejak zvdojený.
Napísal. Aj keď vedel, že mu na to neskočí...aspoň sa to to pokúsil
Nejako sa mi tomu nechce veriť. Čím to môžeš dokázať?
Ničím.
Odpovedal jednoducho.
Možno ti verím. A prečo si sa pýtal prečo mu neverím?
Ja neviem....Poznám ho a zdá sa mi, že sa zmenil.
Ale mne nie. Neviem, ešte je moc skoro. Ešte k tomu, ako som sa dnes k nemu chovala....
Určite sa na teba už nehnevá...
Ako to vieš?!
Tipujem. Nikto by sa na teba nedokázal dlho hnevať.
Nelichoť, lebo sa budem červenať...Ale, stále neviem, či ti verím, tak nepíšme si nič osobného!
Ako chceš.
Ja budem musieť ísť...
Prečo?
Práve prišla moja spolubívajúca...Tak sa maj.
Ahoj.
Napísal posledné slová a musel sa zamyslieť. Kto mu ho tam pribalil? Že by to bol Emmin duch, ktorý vedel, že ho bude potrebovať? Alebo James? Je to vlastne dobrý nápad, znovu si s ňou začať písať?








