
Nechaj ju už na pokoji!" kričala mladá žena.
"Jej osud je pridať sa k nemu a ani ty tomu nezabrániš!"
"Pokazíš jej celý život. Nebude šťastná!"
"To mňa nezaujíma! Prisľúbil som mu ju, tak ju bude mať!"
"Ale veď má teba. A aj mňa! Kvôli tebe som sa vzdala svojej rodiny!"
"To mňa nezaujíma!" zakričal. V tom do miestnosti vbehlo malé dievčatko.
"Mami mami...." zakričalo a objalo jej nohy.
"Zlatko, čo sa deje?" spýtala sa starostlivo.
"Tam!" povedala a ukázala na svojho otca. Z očí jej sršal strach.
"Jej osud je pridať sa k nemu a ani ty tomu nezabrániš!"
"Pokazíš jej celý život. Nebude šťastná!"
"To mňa nezaujíma! Prisľúbil som mu ju, tak ju bude mať!"
"Ale veď má teba. A aj mňa! Kvôli tebe som sa vzdala svojej rodiny!"
"To mňa nezaujíma!" zakričal. V tom do miestnosti vbehlo malé dievčatko.
"Mami mami...." zakričalo a objalo jej nohy.
"Zlatko, čo sa deje?" spýtala sa starostlivo.
"Tam!" povedala a ukázala na svojho otca. Z očí jej sršal strach.
Trhnutím sa prebudila. Z tváre sa jej rašil studený pot. Nenávidela tie nočné mory. Prenasledovali ju každú noc. Stále a stále..Niekedy už chcela, aby to prestalo, ale ani elixír na kľudný spánok jej nepomohol. Už bola z toho taká zúfalá, že nevedela čo robiť.
Z premýšľania ju vytrhla Bella.
"To je dosť, že si sa zobudila. Zachvíľu ideme na raňajky." povedala a zaliezla do kúpeľne. Nicol sa pozrela na hodinky. Bolo len pol siedmej... S veľkou nevôlou vstala z postele. Nenávidela ranné stávanie. Otočila sa na Cissu.
"A s kým ešte ideme na raňajky?" spýtala sa.
"S Luciusom a jeho bandou." povedala ľahostajne. Nicol si vzdychla. To ju bude zase otravovať. Nenávidela ho. Ale pomáhal jej, to bola pravda. Právdou aj bolo, že ho mala omotaného okolo prsta.
"A nemôžeme ísť samé?" spýtala sa znova. Cissa na ňu vyvalila oči.
"To si robíš srandu, že?" pokrútila hlavou blondínka. Vstala a odišla smerom ku skrini.
Znovu zostala sama. Nevadilo jej to.Odjakživa bola skôr samotársky typ. Sklonila sa nad kufot a otvorila ho.
Všetko mala úhladne poskladané. Vybrala si odťiaľ svoju novú školský uniformu. Musela uznať, že tieto sú omnoho krajšie, ako tie v Kruvale. Tam to bol iba hrubý kožuch, hnedá sukňa a hnedý rolák. Vôbec sa jej tá farba nepáčila. Ale táto čierna.
Vlasy si učesala do uzla, z ktorého trčalo pár pramienkov vlasov. Výrazne sa nalíčila a otočila sa na Bellu, ktorá práve prišla.
"Pôjdeme? Už som hladná." povedala. Cissa nieo zamumlala. Nicol sa zdržala hocijakej poznámky a vyšla zo spáľní za nimi.
Dole v kreslách ich už čakal Malfoy, Lestrange, Snape, Nott, Avery, Crab a Goyle. Celá jeho banda sedela na koženných pohovkách a veselo sa bavili. Keď si všimli, ako tro dievčatá vchádzajú dole dvaja z nich vstali a prišli k nim.
Lestrange niečo Belle pošeptal. Veselo sa zasmiala, chytila ho za ruku a spolu vyšli zo spoločenskej miestnosti.
Nicol sa pozrela na prichádzajúceho Malfoya. Veselo sa smial a nespúšťal zo svojích modrých, chladných a hlavne falošných očí.
Prišiel úplne k nej a pobozkal ju gentlmensky na ruku. Potom sa nad ňu sklonil a pošeptal do ucha.
"Dnes ti to svedčí, princezná."
Nicol zamrazilo. Jeho hlas bol taký chladný, ale predsa zmyselný.
"Ja viem. A teraz ak dovolíš, sme hladné." povedala nahnevane a sama vyšla zo slizolinskej spoločenskej miestnosti.
"Tá ti zobať z ruky nebude Lucius." povedal mu Nott.
"Ja viem. To je na tom to zaujímavé." povedal, mierne sa zašklebil a spolu s partiou šli za ňou.
"Kade sa to tam ide? To je hotový labirint. Nepredávajú tu niekde mapy?" spýtala sa skôr pre seba. Bola moc ďaleko od svojej "partie" ale stále počula za sebou kroky. Kroky jedného človeka.
"Nemáš sa čoho báť." snaží sa sama seba presviedčať, ale nedarí sa jej. Vystrašene sa otočí. Za sebou vidí čiernovlasého chlapca, ktorý zjavne ide za ňou. Vyťiahla svoj prútik a namierila ho na neho.
"Prečo ideš za mnou?!" zavrčala na neho. Chlapec vystúpil z tieňa. Konečne ho spoznala.
"Regulus!" skríkla a vrhla sa mu okolo krku.
"Vedel som, že sa potešíš. Včera si ma ani nepozdravila." povedal s úsmevom.
"Prepáč, ja viem, že som mala, ale videl si, ako ma Malfoy začal otravovať." povedala a znechutene sa zatvárila.
"Ja viem, nie je to najvhodnejší spoločník. Čo otec?" spýtal sa a pomaly pokračoval s Nicol vo svojej ceste.
"Zatiaľ neviem. Dnes mu pôjdem poslať list." povedala.
"Ešte je to stále medzi vami také zlé?" Nicol sa len usmiala a pozrela sa do jeho tmavomodrých očí.
"Vždy to bolo medzi nami také zlé. Čo sa nepamätáš?"
"Ja viem. Keď som u vás bol naposledy..."
"Bolo to zlé...." dokončila to za neho.
"Áno...A čo budeš robiť po škole?" spýtal sa jej a pozrel na ňu s nádejou v očiach.
"Neviem...mala by som sa ísť popozerať po hrade, lebo už teraz neviem, kade sa ide do spoločenskej miestnosti." zasmiala sa.
"To by chcelo mapu." poradil jej veselo.
"Aj ja som to hovorila, ale ešte nikde som tu nevidela suveníry."
"Čo by si ešte nechcela?" zasmial sa.
"Ty teraz ideš do šiesteho ročníka, že?" prehodila na iný tému.
"Áno...škoda, chcel by som byť s tebou. Vtedy cez prázdniny bola zábava." povedal a zatváril sa smutne.
"Ja viem. Aj ja som sa vtedy dobre bavila. Aspoň mi otec dal pokoj."
"To že bol pokoj?" spýtal sa prekvapene.
"Áno- Dokáže byť ešte horší."
"Niečo ako moja matka?"
"Ale veď si nehovoril, že by na teba bola zlá..." zatvárila sa zmätene.
"Nie na mňa, ale na brata." povedal a zatváril sa nenávistne.
"Ty máš brata?" spýtala sa prekvapene.
"Áno, ale niesom nejako z toho nadšený." povedal.
"Prečo?"
"Uvidíš, to by nebol on, keby aj teba neotravoval. Si omnoho krajšia ako tunajšie dievčatá." povedal trochu smutne.
"To nehovor." povedala a vidieľne sa začervenala.
"Je to pravda." usmial sa a pozrel sa do jej nádherne mordých očí. Potom sklonil svoj zrak dole, na svoje nohy.
"Ani ty niesi na zahodenie." povedala a chytila ho za ruku.
"To si nevidela môjho brata a tú jeho bandu." povedal a ruku z jej zovretia stiahol späť. Nicol si smutne vzdychne...
"Tak to dnes bude veľmi zaujímavý deň." povie so smutným usmevom.








