
Pršalo. Všade sa ľudia ponáhľali domov. Tí, ktorí nemali dáždniky sa niekde pod stromom schovávali. Dážď bol silný a fúkal aj studený vietor. Niektorí sa dokonca triasli zimou a pre seba si hovorili, aby už boli doma, v teple.
Iba jeden človek sa neponáhľal. Bolo to dievča. Jej hnedé vlasy jej povievali vo vetre, hnedé oči zatvárala pred prudkým dažďom, ale narozdiel od ostatných, neponáhľala sa nikam. Kráčala pomaly, dlane nahor a vychutnávala si to. Milovala dážď. Tú silu, sviežosť. Milovala to, ako bola mokrá. Ako veľké dažďové kvapky stekali po jej tele. Pomaly. Ako ich cítila...
"Amiii!" zakričal na ňu niekto od zadu. Prekvapene sa otočila a na tvári sa jej objavil úsmev. Takto ju oslovila vždy len jej najlepšie kamarátka Mary. Plavovlasé dievča ju dobehlo a pozrela sa na ňu ako na blázna.
"Ami, veď prší!" zakrútila hlavou a schovala aj ju pod svoj dáždnik.
Hnedovláska si len povzdychla: "No a? Vieš, ako mám rada dážď," zasnila sa a pozrela sa smerom na zamračenú oblohu.
"Ale to neznamená, aby si dostala zápal pľúc," zachichotala sa Mary a pokynula, aby šli domov.
"A prečo? Aspoň by som bola doma," pokrčila plecami Amanda.
"Ty a doma? Ami, ty budeš naozaj chorá, veď si nevynechala zo školy ani jeden deň za celý školský rok... Deje sa niečo?" pohliadla na ňu starostlivo Mary.
"Nie, nedeje... Ja len.. konečne mám dôvod, byť doma," pousmiala sa tajomne a ďalej kráčali domov bez toho, aby čo len jedna prehovorila.
"Ami, veď prší!" zakrútila hlavou a schovala aj ju pod svoj dáždnik.
Hnedovláska si len povzdychla: "No a? Vieš, ako mám rada dážď," zasnila sa a pozrela sa smerom na zamračenú oblohu.
"Ale to neznamená, aby si dostala zápal pľúc," zachichotala sa Mary a pokynula, aby šli domov.
"A prečo? Aspoň by som bola doma," pokrčila plecami Amanda.
"Ty a doma? Ami, ty budeš naozaj chorá, veď si nevynechala zo školy ani jeden deň za celý školský rok... Deje sa niečo?" pohliadla na ňu starostlivo Mary.
"Nie, nedeje... Ja len.. konečne mám dôvod, byť doma," pousmiala sa tajomne a ďalej kráčali domov bez toho, aby čo len jedna prehovorila.
Keď Amanda prišla domov, vyzliekla zo seba všetko mokré oblečenie a ihneď si zadla za svoj stolík. Zapla si rýchlo počítač a čakala. Každý deň pri ňom sedávala. Každý deň si totiž písala s Richardom. Zoznámila ich kamarátka. Začali si viac písať a vzniklo medzi nimi veľké kamarátstvo.
Zadala prístupové heslo a hneď zbadala správu.
Ahojky, ako si sa dnes mala?
Zadala prístupové heslo a hneď zbadala správu.
Ahojky, ako si sa dnes mala?
Áno, to bol on. Stručný, ale výstižný. Niekedy ju tá jeho stručnosť privádzala do šialenstva, ale to na ňom milovala?
Pousmiala sa, položila prsty na klávesnicu a začala písať.
Šlo to, akurát u nás prší, vieš, si to predstaviť?
Povzdychla si a stlačila enter.
"A teraz len čakať," povedala si sama pre seba. Vždy napäto čakávala na jeho odpoveď. Kedy jej napíše čo len jedno slovo. Bolo zaujímavé, že aj keď sa ešte nikdy nevideli, rozumeli si výborne. Aspoň ona to tak cítila. Povedala mu o všetkom. O svojej rodine, trápeniach. O jej šťastí... jednoducho o všetkom. On jej vždy poradil, vypočul ju. Povedala mu aj to, čo nikomu inému. Verila mu najviac zo všetkých. Tak, ako ešte nikomu. A sama nevie prečo. Jenoducho to tak cíti, ale... nerobí chybu? Prakticky o ňom nič nevie. Nikdy ho nevidela, iba na jednej fotke... lenže srdce. Srdce jej hovorí niečo iné.
U nás dlho nepršalo. Musíš mať ale radosť, viem, že máš rada dážď.
Znovu jej odpísal. Hltala každé jeho slovo. Stále sa pozerala na tie riadky, ktoré jej písal. Na jeho kúsky duše, ktoré vkladal do každej vety.
Znovu jej odpísal. Hltala každé jeho slovo. Stále sa pozerala na tie riadky, ktoré jej písal. Na jeho kúsky duše, ktoré vkladal do každej vety.
Ale čo mu má na to odpísať? Zase jeho stručná odpoveď. Zakrúti hlavou a pozrie sa von oknom. Stále veľmi pršalo. Dokonca by sa dalo povedať, že lialo.
Dažďové kvapky hlasno dopadali na okno. Bolo počuť vždy iba klop, klop, klop. Bolo to veľmi ukľudňujúce. Znovu sa otočila k monitoru a odpísala mu iba dve slová.
Milujem ho.
Dažďové kvapky hlasno dopadali na okno. Bolo počuť vždy iba klop, klop, klop. Bolo to veľmi ukľudňujúce. Znovu sa otočila k monitoru a odpísala mu iba dve slová.
Milujem ho.
Mala mu odpísať viac? Nie. Ukáže mu tú jeho stručnosť. Nastaví mu zrkadlo. Nech vie, ako sa ona cíti, keď odpíše len jedno, dve slová. Aj keď čo len jedno slovo, jedno písmenko jej vyčaruje úsmev na tvári.
Znovu jej dole na lište blikala správa. Klikla na ikonku a začala čítať.
Znovu jej dole na lište blikala správa. Klikla na ikonku a začala čítať.
Mám ťa rád.
Pozerala na tie slová a bol počuť iba jej dych. Ako to myslel? Rád? Rád, ako kamarátku? Alebo inak? Má na to reagovať? A hlavne... ako má na to reagovať? Ani nijak nemusela, lebo jej došla správa. A znovu od neho.
Si super kamarátka. Som rád, že ťa mám.
Znovu nevedela, čo si má myslieť. Tak len kamarátka? A prečo je sklamaná? Čo si vlastne myslela? Že by ju mal niekto rád, viac ako kamarátku? Nie. Kto už by sa do nej zaľúbil. Iba asi blázon. Aj keď.... vždy snila o niekom. Kto ju bude milovať. Kto sa bude smiať na jej vtipoch. Obdivovať ju.
Pristihne sa, ako jej z oka vypadne slza. Rýchlo si ju zotrie.
"Nie, už nebudem plakať. Už nikdy viac," povie si pre seba. Odpojí sa od internetu. Zvalá sa na posteľ a obijme svoj vankúš.
Nenávidela to. Nenávidela samotu, ale bola na ňu odkázaná. Po tých sklamaniach, tých škaredých slovách už po tom ani netúžila a radšej bola sama.
Zavrela svoje oči a zaspala.
"Nie, už nebudem plakať. Už nikdy viac," povie si pre seba. Odpojí sa od internetu. Zvalá sa na posteľ a obijme svoj vankúš.
Nenávidela to. Nenávidela samotu, ale bola na ňu odkázaná. Po tých sklamaniach, tých škaredých slovách už po tom ani netúžila a radšej bola sama.
Zavrela svoje oči a zaspala.
"Amanda, vstávaj, ideš do školy," pomaly ňou zatriasla mama a odišla do inej izby.
Ami pomaly natiahla ruku a pozrela sa na hodiny. Bolo ešte len šesť. Prečo ju budí tak skoro? Veď mohla ešte spať.
Opatrne sa posadila. Vedela, že náladu má veľmi zlú. Ešte k tomu, keď musela vstať tak skoro. Chvíľu len tak sedela. Potom vstala, postavila sa a prikráčala ku svojej skrini. Potočila kľúčikom a otvorila ju.
"Tak, čo si oblečiem dnes?" začala nahlas uvažovať, "buď niečo...vyzývavé?" spýtala sa a pokladla do zrkadla. Videla seba. Vysoké dievča, opálené do hneda s postavou tak akurát. Nad tým sa pozastavila. Zakrútila rýchlo hlavou a prehrabovala sa v skrini ďalej.
"Tak, zase ako po starom," pozvdychla si. Zo skrine vytiahla rifle a čiernu mikinu.
Ami pomaly natiahla ruku a pozrela sa na hodiny. Bolo ešte len šesť. Prečo ju budí tak skoro? Veď mohla ešte spať.
Opatrne sa posadila. Vedela, že náladu má veľmi zlú. Ešte k tomu, keď musela vstať tak skoro. Chvíľu len tak sedela. Potom vstala, postavila sa a prikráčala ku svojej skrini. Potočila kľúčikom a otvorila ju.
"Tak, čo si oblečiem dnes?" začala nahlas uvažovať, "buď niečo...vyzývavé?" spýtala sa a pokladla do zrkadla. Videla seba. Vysoké dievča, opálené do hneda s postavou tak akurát. Nad tým sa pozastavila. Zakrútila rýchlo hlavou a prehrabovala sa v skrini ďalej.
"Tak, zase ako po starom," pozvdychla si. Zo skrine vytiahla rifle a čiernu mikinu.
Obliekla sa a nachvíľu zašla ešte do kúpeľne. Potom si vzala svoj batoh..
"Mama, ja už idem," zakričala jej od dverí a pomaly vychádza von..
"A to sa so mnou ani nerozlúčiš?" spýtala sa jej a postavila sa medzi dvere.
"Veď kričím ahoj," zavrčala a trochu sa zamračila.
"Nie, kričala si, že ideš. A ten tón si odpusti," napomenula ju.
"Dobre, mami, tak ahoj!" odsekla a vyšla von.
"Mama, ja už idem," zakričala jej od dverí a pomaly vychádza von..
"A to sa so mnou ani nerozlúčiš?" spýtala sa jej a postavila sa medzi dvere.
"Veď kričím ahoj," zavrčala a trochu sa zamračila.
"Nie, kričala si, že ideš. A ten tón si odpusti," napomenula ju.
"Dobre, mami, tak ahoj!" odsekla a vyšla von.
Vonku bolo chladno. Mierne sa zatriasla zimou. Ona si nevzala ani len bundu. Pošúchala si dlane o seba a začala kráčať smerom ku škole.
Mrzelo ju to ráno. Vedela, že to prehnala. Ale prehnala to aj ona. Kedy si konečne uvedomí, ako veľmi jej ublížila? Kedy si konečne uvedomí, že je tu ona? Jej dcéra, ktorá ju ešte potrebuje? Že nie je natoľko samostatná, aby ju nepotrebovala?
A prečo nad tým tak premýšľa? Veď je to jedno. Aj tak sa nezmení a ona zostane zase len sama... ako obvykle.
A prečo nad tým tak premýšľa? Veď je to jedno. Aj tak sa nezmení a ona zostane zase len sama... ako obvykle.









(¯`•.•´¯) (¯`•.•´¯)
*`•.¸(¯`•.•´¯)¸.•´
¤ º° ¤`•.¸.•´ ¤ º° ¤
Pošli toto všetkým svojim SB-čkam, aby si im ukázala, ako ich máš veľmi ráda!