
Šestnásťročná dievčina sa zabávala so svojou kamarátkou.
"Ale no tak. Poď to toho obchodu so mnou. Prosím."smiala sa hnedovláska.
"Nejdem. Mala by som ísť už domov. Mama sa bude na mňa hnevať."povedala blondýnka.
"Ale no tak. Poď to toho obchodu so mnou. Prosím."smiala sa hnedovláska.
"Nejdem. Mala by som ísť už domov. Mama sa bude na mňa hnevať."povedala blondýnka.
"Tak sem prídeme zajtra?"
"Neboj Jenifer, prídeme."usmiala sa.
"Dobre Mary. A ako pôjdeme domov?"
"Ako ako?
"No či pešo alebo autobusom."
"No či pešo alebo autobusom."
"Asi prešo, pretože teraz už autobusy nechodia."povedala Mary a poznela sa na svoj mobil.
"Tak poď, zachvíľu bude tma."
"Tak poď, zachvíľu bude tma."
"Jen?"
"Hm?"
"A sme stále kamarátky?"
"Prečo by sme neboli?"
"No...v posledných dňoch si takká zvláštna..."
"Vieš, že to zapríčinili moji rodičia.
"A kedy je to súdne pojednávanie?"
"Pozajtra."odpovedala smutne.
"Tak pozajtra budeš celý deň u nás."
"Tak pozajtra budeš celý deň u nás."
"Ale to nemôžem..."
"A prečo nie?"
"Po prvé je škola a po drhué, tvoji rodičia sa môžu hnevať..."
"Na školu sa vykašli. Aj tak tam máš najlepšie známky zo všetkých..a otec nie je doba. Mame nevadíš. Takže u nás môžeš už zajtra spať."usmiala sa.
"Ale to naozaj nejde..."
"Ide a už neodvávaj. Som staršia."zasmiala sa Mary.
"Ale iba o necelý rok."zasmiala sa Jenifer.
"Nevadí. Aj to sa ráta."
"Nevadí. Aj to sa ráta."
"A čo budeme u vás robiť?"
"No...môžme byť na počítači a potom len tak debatovať o škole..."
"Už sa ti ozval Matt???"
"Áno včera."usmiala sa Mary.
"Áno včera."usmiala sa Mary.
"A??"
"Zajtra máme rande."povedala veselo, ale v tom si niečo uvedomila. "Prepáč, zajtra ale nemlžeme ísť do toho mesta."
"To nič. Pôjdeme pozajtra. Rovno kúpim sestre darček. Veď vieš, že má onedlho narodeniny."
"Áno viem. A čo by si jej chcela kúpiť?"
"Ešte neviem."
"Dnes som v meste videla nový obchod s maličkosťami. Môžem sa tam zbehnúť pozreť."
"Dobrý nápad."
To už boli dievčatá pri svojich domoch.
"Tak zajtra večer príď k nám."usmiala sa Mary.
"Dobrý nápad."
To už boli dievčatá pri svojich domoch.
"Tak zajtra večer príď k nám."usmiala sa Mary.
"Neboj, prídem. A pekné rande."usmiala sa Jen. Mary sa začervenala. Ešte raz si zamávali a vošli každá do svojho vchodu do bytu. Jenifer pomaly otvárala dvere. Potom začula krik.
"Nie! Ty chceš vyhodiť svoje deti z domu?!"
"Deti nie! Iba teba!"
"Ale to nevieš, že oni by šli so mnou?!"
"To je už ich problém!"
Jenifer pochopila, že sa rodičia zase hádajú- Vošla do kuchyne, aby im niečo povedala.
"Kedy sa už konečne uvedomíte a nebudete po sebe kričať pred nami!!!"zakričala na nich. V tej chvíľi jej bolo jedno, že sú to jej rodičia. Potom pleskla dverami a zamierila do svojej izby. Vzala si svoju najobľúbenejšiu knihu a začala čítať. Už od mala pri problémoch utekala z reality, ktorá bola vždy krutá. Nechcela ich vidieť. Chcela odísť preč. P chvíli zaspala.
Na ďalší deň sa zobudila pomerne neskoro. Nemala chuť ísť do školy. Nezvládla by to tam. Všetci sa jej posmievali iba preto, že mala dobré známky. Ona za to ale nemohl, že ju to bavilo. Pomaly vstala a obliekla si rifle s mikinou. Vzala svoj veľký batoh a začala sa baliť. Večer spí u svojej najlepšej kamarátky, tak sa na to bude musieť poriadne pripraviť. Nemohla sa dočkať. Vždy sa spolu výborne zabávali. Ešte k tomu Mary dostala notebook, tak celý večer strávia aj na internete. Čo viac by si mohli šestnásť ročné dievčatá priať.
Zbalila si časopisy, svojho macíka, Cdčka, ktoré rada počúvala.... Potom si batoh odložila pod stôl a šla pozerať televíziu.
Zbalila si časopisy, svojho macíka, Cdčka, ktoré rada počúvala.... Potom si batoh odložila pod stôl a šla pozerať televíziu.
Celý deň jej uletel ako voda. Ani sa nenazdala a bol večer. Poriadne sa obliekla, lebo vonku bola už zima. Vzala batoh a na stole nechala rodičom odkaz
Nebojte sa o mňa, spím u Mary. J
Potom zabuchla dvere a poriadne zamkla. Vyšla von. Pred vchodom ju už čakala Mary.
"Ahoj."usmiala sa na ňu.
"Ahoj Jen."
"Ahoj Jen."
"Tak aké bolo rande?"
"Úžasné. Tak poď, lebo tu zmrznem."zadrkotala zubami a Jen iba prikývla. Mary bývala na treťom poschodí. Keďže nemali výťah, museli to prejsť pešo.
"Vždy som zadýchaná, keď idem po vašich schodoch."
"To je každý. Ja už som cvičená."povedala Mary. Obe sa začali smiať.
"Tak poď ďalej."usmiala sa. Jen sa vyzula a vstúpila dnu.
"Dobrý večer!"zakričala.
"Dobrý večer!"zakričala.
"Ahoj Jen."usmiala sa na ňu matka Mary.
"Tak poď do mojej izby. Musím ti niečo ukázať."usmiala sa Mary.
"Pozri čo som našla na internete."
"Bude v kinách ďalší Harry Potter?"
"Áno. Že tam pôjdeme..."pizúkala Mary.
"Jasne. Vieš, že aj mňa začal baviť."
"Super, tak idem hneď objednať lístky." Jen iba prikávla a sadla si na posteľ.
Dievčatá sa celý večer zabávali. Boli kamarátki už dlhé roky. Okolo pol tretej ráno obe zaspali. Jenifer sa zdal zvláštny sen. Sedela v parku na lavičke a stále sa na ňu usmieval jeden blonďavý chlapec. Vždy keď za naňho pozrela jej poslal vzdušný bozk.
"Jenifer, vstávaj."triasla s ňou Mary.
"Nebuď ma. Sníval sa mi taký nadherný sen. A koľko je vlastne hodín?"spýtala sa rozospato.
"Nebuď ma. Sníval sa mi taký nadherný sen. A koľko je vlastne hodín?"spýtala sa rozospato.
"No je už pol druhej poobede."zasmiala sa Mary, keď videla ako prekvapene sa Jenifer tvári.
"Čože?! To si ma nemohla zobudeť skôr?"
"Snažila som sa, ale nešlo to."povedala veselo.
"A kedy pôjdeme do toho mesta?"
"Aj teraz."
"A to mám ísť v nočnej košeli?"
"Ak sa za to nebudeš hanbiť."
"Héj!"zasmiala sa Jen a hodila do Mary vankúš.
"Tak sa obliekaj. Na stole máš raňajky."
"Ďakujem."usmiala sa Jen. Vstala z postele a podišla k svojmu batohu. Viťiahla si odťial svoje obľúbené rifle a červené tričko, ktoré ladilo k jej hnedým očiam. Potom si vlasy zamotala do uzla a vyšla do kuchyne.
"Konečne vyzeráš normálne."zasmiala sa Mary.
"Ja stále vyzerám normálne. Neviem, čo sa ti nepáči na mojom výzore hneď po ránu."zasmiala sa.
"Mne sa páčil. Vyzerala si tak...neobvikle."
"A kedy pôjdeme?"
"Keď sa naješ."
"Lenže ja niesom hladná..."
"Tak môžeme hneď aj vyraziť."
"Dobre, ale ešte si vezmem peniaze."usmiala sa Jenifer. Mary iba prikývla a odložila tanier zo stola.
Jenifer zabehla k batohu. Vzala si malú kabelku, do ktorej si dala peniaze, kľúče od domu a nezabudnuteľnú časť, bez ktorej by sni minútu neprežila. Mobil.
"Môžme ísť."usmiala sa na Mary. Tá iba prikývla a obe vyšli z domu.
"Čo budeš robiť večer?"spýtala sa Jenifer.
"Budem pozerať DVD."
"Zase Harryho Pottera?"zasmiala sa.
"A čo je na tom?"
"Nič..iba je to vymyslené."
"A čo ak nie?"spýtala sa Mary.
"Prosím ťa. Kúzla neexistujú."
"Tak dobre. Ale skús si to predstaviť, keby sa pred tebou zjavil Harry."zasnila sa Mary.
"Ta predstava je strašidelná."poznamenala Jenifer.
"A prečo?"
"Prečo? Prosím ťa. Mne sa Harry vôbec nepáči..."
"Tak kto?"
"Že sa ešte pýtaš."
"Sirius Black, však?"zasmiala sa Mary.
"Samozrejme. Vysoký, čiernovlasý. Čo viac si môže dievča priať?"zasmiala sa.
"Tak poď ty dievča, už sme tu."povedala Mary a pozrela na malý obchodík.
"Ten tu vidím prvý krát."
"Aj ja, ale bola som sa tam predavačky opýtať a hovorila, že je to tu len pár dní. Ale zaťial sa tomu nedarí..."
"Tak poď dnu."povedala veselo Jenifer. Obe dievčatá vošli dnu. Mary sa ihneď vrhla na knihy. Hnedovlásku však zaujali malé presýpacie hodiny.
"Tie sú nádherné."povedala si pre seba Jenifer. Niečo ju k nim ťahalo. Dotkla sa ich prstom. Zrazu pocítila divný pocit, ako keby jej malo prasknúť v hlave. Všetko sa okolo nej začalo točiť. Dostala závrat, tak radšej zavrela oči. Po chvíli už nič necítila, tak konečne nabrala odvahu ich otvoriť. Bola v nejakej chodbe. Obzrela sa okolo seba. Vedľa nej boli dve dievčatá. Nemohla uveriť tomu, kto to bol.








