Eilleen ráno vstala sama. Zobudili ju slnečné lúče, ktoré cez okno dopadali na jej tvár. Na tú tvár, do ktorej sa skoro všetci zaľúbili.To naozaj záleží každému iba na výzore?
Postavila sa a obliekla si svoj habit. Lily a jej ostatné spolubývajúce, ktoré patrili do fanklubu Siriusa Blacka a Jamesa Pottera, ešte spali. Postavila sa pred zrkadlo a svoje hnedé vlasy si učesala do elegantného uzla, z ktorého trčalo pár pramienkov. Vzala si školské učebnice a vyšla do spoločenskej miestnosti. Myslela si, že takto skoro ráno nik nebude, ale opak sa stal pravdou. V kreslách sedeli Záškodníci v celej svojej kráse. Akonáhle počuli, že niekto vošiel do miestnosti sa otočili jej smerom.
"Ahoj Eilleen."usmial sa na ňu Remus.
"Ahoj Remus," odzravila a pokračovala ďalej.
"Nechceš si prisadnúť?"vykoktal zo seba Peter. Všetci na neho prekvapene hľadeli. Nikdy sa neopýtal tak ťažkú otázku. Koľko mu to dalo asi síl?
"Nie ďakujem, Peter, musím si ešte niečo zariadiť."usmiala sa na neho a vyšla zo spoločenskej miestnosti.
"Teda Peter..."začudoval sa Potter,
"Čo? Len som sa opýtal."naoko sa urazil a odišiel do chlapčenských spáľní.
"Čo sa s ním deje?"spýtal sa prekvapene Sirius.
"To sa pýtaš tých nepravých."povedal zamyslene Remus.
Eilleen vyšla zo spoločenskej miestnosti. Nechápala, prečo sa k nej teraz všetci tak milo správajú. Je rovnaká, ako predtým.
Zamierila rovno do knižnice. Za tie roky, je to jedno z jej obľúbených miest. Ešte aj madam Pinceová si ju obľúbila. Niekedy jej tam cez Veľkonočné prázdniny pomáhala. Chodila tam vždy, keď si z nej niekto uťahoval, hlavne Black a Potter. Teraz však dostala veľkú príležitosť im to vrátiť.
Sadla si do kresielka úplne v kúte, kde bol úplný kľud. Vzala si knihu, ktorú už čítala aj po tretí krát.
Milovala, keď mohla ujsť z reality, ktorá kedysi nebola pre ňu ružová.
"Slečna Shawová, zase ste tu? Veď vy tu aj prespávate."povedal niekto vedľa nej. Rýchlo sa otočila. Vedľa nej sedel profesor Dumbledore.
"Dobrý deň pán profesor. Ja-iba som premýšľala."
"Nemusíte sa vzpierať osudu. To, že si vás každý všíma, vás nesmie zmeniť."usmial sa na ňu a pozrel sa cez svoje polmesiačikové okiliare.
"Samozrejme pán profesor. Vždy to budem ja."usmiala sa.
"To som rád. A teraz by ste mali ísť na raňajky, pretože vaši ctitelia budú šalieť, keď vás tam neuvidia."povedal a hlasno sa zasmial. Potom sa zdvihol a odišiel. Eilleen tam iba chvíľku sedela a potom sa rozhodla, že predsa pôjde na raňajky.
Po ceste sa za ňou všetci otáčali. Buď chlapci, ktorí len slintali alebo dievčatá, ktoré len závideli. Bolo jej to dosť nepríjemné. Aspoň keby nebola sama.... Ešte chvíľu tak kráčala. Zrazu ju niekto chytil za rameno.
"Ell, počkaj." rýchlo sa otočila. Bol to Severus.
"Ahoj Seví. Ako sa máš?"usmiala sa na neho.
"Dá sa to....Čo ty? Prečo tak zavčasu?"zazubil sa.
"Neviem...nemohla som spať. Ideš na raňajky?"
"Áno. Nevadí, že ideme spolu?"spýtal sa a pozrel do zeme.
"Prečo by mi to malo vadiť?" začudovala sa a pozrela sa na neho svojími veľkými očami.
"No, teraz keď máš mnohých nápadníkov...."
"Nechvi ma nahnevať. Už som ti o tom včera povedala."povedala a pohrozila mu prstom.
"Tak dobre." povedal a mierne sa usmial. Vošli do Veľkej siene. Severus sa smutne pozrel smerom k slizolinskému stolu. Bolo vidieť, s akuo nechuťou k nemu smeroval.
"Nejdeš si sadnúť ku mne?"spýtala sa ho a pozrela sa smerom k chrabromilskému stolu.
"Ak to nikomu nebude vadiť...."
"Nebude nikomu. Poď si sanúť!"prikázala mu s úsmevom. Severus len mikol plecami a prisadol si k nej. Vzal si topinku a začal jesť. To isté urobila aj Eilleen až na to, že si dala iba jogurt. Po chvíli Severu prestal jesť.
"Deje sa niečo?"spýtala sa ho Eilleen. Severus sa iba pozrel na opačný koniec Veľkej siene. Práve vchádzali obávaný Záškodníci a podľa ich krokov, práve smerovali k nim.
"Budú problémy."povedal potichu Severus.
"Nebudú, už nikdy!"zavrčala Eilleen.
"Ahoj Srabus, stratil si sa?"spýtal sa ho James.
"Nie, ja mám pocit, že sa ide podlizovať."zasmial sa Black.
"Srabus, vypadni! Toto je náš stôl!"prikázal mu James.
"Nie!"povedal potichšie Snape.
"Prosím?! Myslím, že som zle počul!"zavrčal Black.
"Prosím?! Myslím, že som zle počul!"zavrčal Black.
"Povedal som NIE!"zakričal, aby to všetci počuli.
"Tak s tebou musíme urobiť krátky proces. Levicoprus!"zahrmel Potter. V tú chvíľu už Severus vysel dole hlavou.
"Nechajte ho!"zakričala Eilleen.
"A prečo by sme mali?"zasmial sa Potter.
"Lebo vám to hovorím! Už nebudete ubližovať ani mne a ani jemu!"zakričala a vyťiahla prútik. Sirius sa prekvapene pozrel na Jamesa. Ten pustil Snapea a nemiaril prútikom na Eilleen.
"Tak poď, keď si trúfaš."zasmial sa James.
"Petrificus totalus!" Z jej prútika vyšľahol modrý paprsok. V tú chvíľu James padol na zem a nemohol sa hýbať. Mladý Black vyťiahol prútik a namieril s ním rovno na hnedovlásku.
"Zruš to!"
"Prečo by som mala?"
"Nechcem ti ublížiť..."povedal potichšie.
"Ale to ti nevadilo, že si mi ubližoval celé štyri roky?!"
"Už to zmeniť nemôžem."
"Práve. Nič už sa zmeniť nedá!"
"Zruš to a nikomu sa nič nestane."
"Nie!"zavrčala.
"Expelliarmus!"
Prútik jej vyletel z ruky a pristál rovno v Siriusovej dlani.
Prútik jej vyletel z ruky a pristál rovno v Siriusovej dlani.
"Vráť mi ho!"zavrčala.
"Nie!"
"Je môj!"
"Je môj!"
"Nevrátim ti ho!"
"Čo sa to tu deje?"spýtala sa zmätená profesorka McGonnagalová, ktorá práve prišla.
"Eilleen napadla Jamesa."povedal Black.
"Áno, ale až po tom, čo on napadol Severusa. Lenže tuto pán Black mi vzal prútik pomocou kúzla." povedala a založila ruky v bok.
"Pán Black, vráťte slečne prútik. Slečna, odčarujte pána Pottera." Eilleen iba prikývla. Potom, keď bol James už v poriadku sa otočila smerom k profesorke.
"Slečna, dnes máte trest. Večer o ôsmej. A vy pán Black tiež! Buďte presní."povedala a odišla.
Eilleen sa pozrela na Siriusa.
"Ďakujem!"zavrčala a odišla.
"S tou by som nechcel mať teda trest."zagánil Potter.
"Nebude to až také zlé."odpovedal Sirius potichu.
"Čo si to povedal? Nepočul som dobre."
"Že to bude otravné."povedal. James iba prikývol a obaja sa pomaly vybrali na vyučovanie.
Večer pred pol ôsmov Eilleen opustila chrabromilskú vežu a vybrala sa rovno za profesorkou McGonnagalovou.
"Dobrý večer pani profesorka, tak už som tu."usmiala sa Eilleen.
"Dobre, posaďte sa. Počkáme ešte na pána Blacka, ktorý ešte neprišiel." Eilleen sa posadila. Čakala päť minút, desať minúť, pätnásť minút... Zrazu sa otvorili dvere. Stál v nich zadychčaný Sirius.
"Prepáčte, ale zaspal som."
"To je vidieť."povedala potichu hnedovláska.
"Dobre, poďte!"prikázala im profesorka a vyšli von z jej kabinetu. Zamierila priamo do Zakázaného lesa.
"Budete zbierať bilinky, tu máte zoznam. Do rána siedmej, nech ste u mňa. Je mi jedno, koľko tu strávite hodín, ale doneste ich!"povedala. Eilleen iba prikývla a vošla do lesa.
"Počkaj ma!"zakričal za ňou Black.
"Prečo by som mala?!"
"Lebo sme tu spolu a mohlo by sa ti niečo stať..."
"Nebuď smiešny. Jediný, koho by som sa mala báť, si ty!"zavrčala.
"Keď myslíš."zazubil sa. Zrazu vedľa nej niečo zašušťalo.
"Čo to bolo?"spýtala sa vystrašene. Nikto sa jej však neozýval.
"Black? Kde si? To nie je vtipné!" Zakričala. Nikto sa jej však neozývalo. "No tak, Black! Sirius! To nie je naozaj vtipné!"povedala vystrašene. Nebola nadšená, že s ním mala trest, ale keby sa mu niečo stalo, bola by to jej vina.
"Sirius, no tak, už vylez. Ak si ma chcel vystrašiť, tak sa ti to podarilo!" Nič. Stále hrobové ticho. Nakoniec sa rohodla, že pôjde hľadať bilinky. Asi ju tu nechal, nech sa trápi sama. To by mu bolo dosť podobné. Pozrela sa do zoznamu. Nevidela, kam kráča. Zrazu zakopla o vyčiavajúci koreň stromu. ´To bude škaredý dopad.´pomyslela si. Tesne nad zemou ju niekto zachytil. Pozrela sa do jeho búrkových očí. Začala sa v nich utápať. Nikdy si nevšimla, aké má nadherné oči. Začal sa k nej približovať. Cítila jeho dych na svojej tvári. Pohladil ju prstom po líci. Aj v tej tme videla, že sa jej zahľadel na pery. Pomaly sa pritiskol svojími perami na tie jej. Najprv ju bozkával nežne. Pomaly pridával na intenzite. Síce nechcela, ale veľmi sa jej to páčilo. Začala jeho bozky oplácať. Zahrialo ho to u srdca. Začal ešte viac pridávať na intenzite. Čím ďalej, tým viac bol ich bozk vášnivejší. Keď sa od seba konečne odtrhli, aby sa nadýchli, pozrela sa mu do očí.
"Si pako! Konečne si si to dokázal?!"zakričala a rozbehla sa preč, smerom hlbšie do lesa. Sirius tam stál ako oparený. Stále musel myslieť na ten bozk. Také niečo ešte nikdy predtým nepocítil. Čo to malo byť? A prečo utiekla?









úúúú, tak to je dobré....to jsem nečekala:)
rychle další :-)